V našej práci ide predovšetkým o mapovanie vzťahu populácie k divadlu a nie k dramatickému umeniu, ktorého je divadlo súčasťou. Preto sa zameriavame predovšetkým na živý styk s divadelným umením a len čiastočne aj na styk sprostredkovaný médiami (televízia, rozhlas), čím však predsa len rozširujeme predmet výskumu aj na dramatické umenie (ale bez filmu, majúceho svoje výrazné špecifiká, ako aj bez diferenciácie medzi jednotlivými podobami televíznych dramatických programov).V tejto súvislosti treba konštatovať, že koncentrácia na vzťah k “živému” divadlu ako prazákladu dramatických umení je dnes logická aj z toho dôvodu, že v “masmediálnej” zložke dramatických umení – televíznych dramatických programoch došlo v posledných rokoch k výraznej zmene vyjadrenej jednak kvantitatívnym poklesom televíznych dramatických programov (pôvodných televíznych inscenácií, tvorených väčšinou ako dramatizácie prozaických literárnych predlôh) a v oblasti prezentácie filmov dochádza zasa k presunu ťažiska na filmovú alebo seriálovú tvorbu inonárodnú, ktorá sa veľmi často pohybuje skôr na hranici priemyslu zábavy než ozajstného polyfunkčného dramatického umenia.

Pokiaľ ide o užšie chápanie problému vzťahu populácie k návštevám divadelných predstavení, na jednej strane je poznanie postojov, záujmov, resp. správania sa potenciálneho či skutočného návštevníka pre ostatné subjekty divadelného života spoločnosti faktorom nesporne užitočným, nie však v tom slova zmysle, aby sa im divadelní tvorcovia mechanicky prispôsobili. Na druhej strane záujmy a postoje publika sa neutvárajú vo vzduchoprázdne, ale – popri širších spoločenských súvislostiach – ich výrazne ovplyvňuje ponuka – žánrová i kvalitatívna skladba repertoáru profesionálnych i ochotníckych divadelných súborov. Ak by sa teda divadelníkom zdali niektoré postoje a záujmy slovenského diváka nenáležité, pod ich obraz sa podpísali aj dramaturgovia a inscenátori našich divadiel.

V záverečnej správe prezentujeme výsledky sociologického výskumu uskutočneného v dňoch 19. – 28. septembra 2003 na vzorke 1469 respondentov reprezentujúcich populáciu Slovenska od 15 rokov. Výskum bol v teréne uskutočnený metódou štandardizovaného rozhovoru anketárskou sieťou ÚVKVM NOC, metódou konštrukcie výberového súboru bol kvótový výber (kvótové znaky – pohlavie, vek, vzdelanie, veľkosť obce, krajová príslušnosť).

Závery výskumu

Divadelné umenie patrí nepochybene k tým náročnejším umeleckým druhom, čo je dané jednak jeho eminentnými umeleckými zákonitosťami (napr. je podstatne statickejšie než film), jednak jeho menšou dostupnosťou. Aj v našej výskumnej vzorke minimálne 42,5% respondentov pochádzalo z obcí, v ktorých je živé divadelné predstavenie prakticky nedostupné. Vzhľadom na to je celkovo nižší počet návštevníkov divadelných predstavení pochopiteľný. Do divadla chodí minimálne raz do roka len asi tretina populácie (pokiaľ tolerantne budeme považovať za návštevníkov aj tých, čo vidia predstavenie raz za niekoľko rokov, potom počty návštevníkov stúpnu na viac ako dve tretiny). Za pomerne závažné zistenie však považujeme skutočnosť, že v porovnaní s rokom 1995 počty navštevujúcich divadlo aspoň v ročnej frekvencii klesli asi o 10%. Návštevníci divadla sa grupujú prevažne z respondentov orientujúcich sa aj na iné náročnejšie umenia (vážna hudba, výtvarné umenie, beletria), do divadla z týchto chodia aspoň dve tretiny respondentov. Inak frekvenciu návštev najviac ovplyvňuje vzdelanie, čiastočne aj vek a pohlavie (v neprospech menej vzdelaných, najstarších a mužov).

Pri sledovaní záujmu o rôzne typy divadla sme zistili, že návštevy predstavení profesionálov prevládajú nad predstaveniami amatérov (51% – 37% pri zohľadnení aj veľmi sporadických návštevníkov, 35% – 24%, ak zohľadňujeme minimálne ročnú frekvenciu). Najviac však pripadá na skupinu navštevujúcu oba typy predstavení. Len ochotnícke predstavenia navštevujú takmer len tí, čo nemajú inú možnosť. Naopak, v sídlach profesionálnych súborov je zasa typická skôr len návšteva profesionálnych predstavení. Súčasná či minulá aktivita respondenta v ochotníckom súbore významne v pozitívnom smere ovplyvňuje návštevy predstavení tak amatérov, ako aj profesionálov, čo len dokazuje že o podporu ochotníckeho divadla by mali mať eminentný záujem aj profesionálni divadelníci.

Medzi populáciou prevláda (celkom pochopiteľne) záujem o tradičný spôsob inscenovania pred alternatívnym typom divadla, a to asi v pomere 4:1, (alternatívne divadlo, nehľadiac na nevyhnutný stupeň pripravenosti diváka, je aj geograficky dostupné len malej časti populácie). Najvýznamnejším faktorom ovplyvňujúcim záujem o alternatívne divadlo (respondentmi zrejme chápané veľmi široko ako modernejší divadelný prejav) je vek.

Ak J. Paštéta vymedzil funkcie divadla v dejinách ako miesto zábavy, divadlo ako tribúnu ideí a divadlo ako zrkadlo sveta, dnešné divadlo aj u nás spĺňa predovšetkým tú prvú funkciu. Preto neprekvapuje, že najželanejším žánrom je veselohra, a to predovšetkým v televízii, ale aj pri návštevách divadla, resp. v rozhlase. Hoci postavenie drámy je ešte stále pomerne silné, predsa sme aj vo výskume zaznamenali zvýšený záujem o muzikál, predovšetkým pri styku so živým divadlom, ale aj v televízii (predovšetkým pri voľbe konkrétnych titulov). Z ostatných hudobných žánrov výrazne zaostáva opereta (okrem oblastí s maďarsky hovoriacim obyvateľstvom) a ešte viac opera.

Pomerne veľa respondentov sa nevie alebo nemá záujem vyjadriť, či súčasný pomer medzi klasickými a súčasnými hrami tak v slovenskom ako svetovom repertoári im vyhovuje. Spokojných s týmto pomerom je asi pätina respondentov, prinajmenšom v skupine “spokojných” však môže ísť aj o nevyhranenosť názoru. Pre divadelnú prax by však mali zavážiť najmä názory pravidelných návštevníkov, a tých bolo v našom súbore len niekoľko percent.

Pri skúmaní niektorých okolností ovplyvňujúcich návštevy divadla sa ukázalo, že

väčšiu váhu pri rozhodovaní sa o návšteve divadla majú mená účinkujúcich, názov hry a názov súboru, ktorý hru hrá, kým podstatne nižšiu váhu pripisujú respondenti menu autora hry a menu režiséra. Rozdiely medzi voľbou týchto dvoch skupín činiteľov sa oproti výskumu z roku 1995 mierne zväčšili v neprospech tých dvoch činiteľov, ktoré svedčia o vyhranenejšom záujme o divadlo.

Počty tých, čo sa cítia dostatočne informovaní o repertoári divadiel, mierne prevyšujú počty nespokojných s vlastnou informovanosťou, pričom oproti roku 1995 nenastal nijaký posun.

Necelá pätina respondentov nemá ustálený spôsob návštevy predstavení, pričom sú to najmä sporadickí návštevníci. Najčastejšie chodia ľudia do divadla so životným partnerom, druhým najrozšírenejším spôsobom je návšteva s priateľmi a známymi, typická najmä pre študentov.

K predstaveniu sa po jeho ukončení nevracia len malá časť návštevníkov. Takmer dve pätiny respondentov po predstavení o ňom diskutujú, nepoznáme však úroveň tejto diskusie, ani jej zacielenosť na jednotlivé zložky predstavenia. Hĺbkový výskum vnímania predstavenia v roku 1980 naznačil pomerne elementárnu úroveň uvažovania o predstavení.

Pri skúmaní “aktuálneho záujmu” o divadlo sa ukázalo, že údaje o frekvencii návštev za posledných 12 mesiacov a údaje o termíne poslednej návštevy silne korelujú. Z “nenavštevujúcich” predstavenia (podľa frekvenčnej otázky) sa tu však vyčleňuje skupinka respondentov (pomerne silná, asi polovica z nich, t.j. skoro tretina z celého súboru respondentov), ktorí navštevujú divadlo nesystematicky, pravdepodobne raz za niekoľko rokov. Pozitívne ovplyvňuje aktuálne návštevy divadla najmä súčasná či bývalá aktívna ochotnícka činnosť, v menšej miere príslušnosť respondenta k sídlu profesionálneho divadelného súboru. Výrazne skorigovali doterajšie zistenia otvorené otázky tohoto bloku, keď medzi posledne navštívenými inscenáciami, medzi inscenáciami, ktoré v poslednom čase na respondentov najviac zapôsobili i medzi tými, ktoré by chceli navštíviť jasne dominuje model zábavného divadla reprezentovaný buď hudobnou komédiou (predstavenia RND a Na skle maľované) alebo, a to najmä početné muzikály. Časy, v ktorých hitom boli návštevy predstavení hier Shakespeara, Goldoniho, Čechova, Millera či Karvaša, sú, zdá sa, nateraz preč.

Informovanosť respondentov o osobnostiach divadelného života je relatívne slabá, čo sa týka najmä schopnosti identifikovať známych scénografov, divadelného kritika, operného speváka, choreografa či dramatika. Pre divákov je divadlo jednoznačne hereckým umením. Orientáciu v osobnostiach divadelného života pozitívne ovplyvňuje vyššia frekvencia návštev predstavení a inklinácia k náročnejším umeleckým aktivitám. Pri sledovaní aktuálnej popularity hercov (ku ktorej sa vyjadrovali aj tí, čo ich sledujú len na obrazovke alebo filmovom plátne) sa ukázal jednak istý trend pretrvávania popularity veľkých hereckých zjavov minulosti, jednak pre ohodnotenie herca bola zrejme rozhodujúca nie jeho nejaká divadelná kreácia, ale jeho výskyt v masmédiách (aj mimo striktne divadelných programov). Len okrajové postavenie majú v rebríčkoch popularity mimobratislavskí herci.

V slovenských pomeroch divadelné ochotníctvo (aj vzhľadom na tradíciu a funkcie, ktoré v minulosti plnilo) je stále závažným fenoménom modifikujúcim vzťah populácie k divadlu ako takému. Aj keď (ako sme už uviedli vyššie) návštevníkov ochotníckych predstavení je menej než návštevníkov profesionálneho divadla, až 12,5% má svoju aktívnu skúsenosť s ochotníckym súborom, pričom táto ich skúsenosť výrazne pozitívne ovplyvňuje ich celkový vzťah k divadlu (aj profesionálnemu), 22,7% z nich vie, že v ich obci ochotnícky súbor existuje a takmer 20% by na ochotnícke predstavenia chodilo, keby v ich obci takýto súbor pôsobil. Na druhej strane sú aj takí (skoro 18%), v ktorých obci súbor pôsobí, no oni oň nejavia záujem. Celkovo možno povedať, že v populácii je asi 15% relatívne “skalných” návštevníkov ochotníckeho divadla a minimálne ďalších 10–20% návštevníkov “vlažných”. Na druhej strane najčastejším motívom návštevy predstavenia ochotníkov je fakt, že je to jediná dostupná podoba divadla v obci a okolí (pre 16% respondentov). Tento dôvod návštevy “z núdze” sa vyskytoval častejšie ako samotné špecifiká predstavení ochotníkov, či už v spôsobe inscenovania alebo v repertoári, ako aj návštevy z dôvodu väzieb (priateľských, rodinných) medzi účinkujúcimi a divákmi. Fakt, že názov nejakej ochotníckej prehliadky dokázalo identifikovať vyše 13% respondentov, potvrdzuje, že pevnejšia fixácia na ochotnícke divadlo existuje asi medzi jednou osminou slovenskej populácie.

Ak zameriame pozornosť na vplyv demografických znakov na vzťah k divadlu, potom treba konštatovať, že ženy (podobne ako pri väčšine umeleckých aktivít) navštevujú divadlo viac ako muži, ale inak pohlavie nepatrí k najvýznamnejším faktorom ovplyvňujúcim jednotlivé postoje k divadlu. Významnejší je vplyv veku a povolania. Na jednej strane sú tu mladí ľudia a študenti navštevujúci divadelné predstavenia relatívne častejšie, inklinujúci mierne viac k alternatívnemu divadlu a k muzikálu, ale sú tiež menej informovaní a rozhľadení v divadelnej problematike. Logicky k najpasívnejším patria najstarší respondenti a dôchodcovia, u ktorých (spolu s maďarskými respondentmi) sa ešte ako-tak udržuje popularita operety. Najvýznamnejším faktorom je výška dosiahnutého vzdelania, jadrom slovenských divadelných návštevníkov (ostatne tak to je zrejme aj v iných krajinách) sú vysokoškolsky vzdelaní. Naproti tomu len okrajovo sa ukázal významnejší vplyv bydliska respondentov. Podľa krajov najpozitívnejšie postoje prezentovali respondenti z kraja Bratislava, čiastočne aj Nitra, vo väčšine prípadov najmenej pozitívne sa prejavili respondenti z krajov Prešov a Žilina.

Ak by sme chceli získať hlbší pohľad na niektoré parciálne problémy vzťahu populácie k divadlu, museli by sme do objektu skúmania popri reprezentatívnej vzorke populácie (ako to bolo v našom výskume, kde ju reprezentovalo 1469 respondentov) zahrnúť aj tzv. reálne publikum (divákov oslovených na určitých konkrétnych predstaveniach). Od tohto typu publika by divadelníci získali pravdepodobne viac konkrétnejších a pre svoju prax podnetnejších informácií, hoci ide o metodiku (v dôsledku nemožnosti určiť reprezentatívnosť takéhoto výberového súboru), ktorej sociológovia nie sú veľmi naklonení. V minulosti (najmä v 70-tych rokoch) sa však aj na Slovensku urobilo v tomto smere niekoľko pokusov a vypracovali sa isté postupy oslabujúce vplyv náhodných faktorov aj pri týchto “nereprezentatívnych” výskumných vzorkách. Tento typ skúmania by mali využiť najmä samotné divadelné súbory, pretože pre ne predstavuje dôležitú spätnú väzbu.

Výsledky výskumu odzrkadľujú určitý ústup divadla ako významného spoločenského javu v poslednom desaťročí a v širšom slova zmysle aj smerovanie umeleckej kultúry do pozície okrajového spoločenského fenoménu.

V predloženej správe sme uviedli základné poznatky a informácie o vzťahu slovenskej populácie k divadlu. Tento materiál predstavuje len prvý extenzívny “dotyk” s masívom údajov získaných reprezentatívnym sociologickým výskumom, ktoré môžu byť sekundárne využité rôznym spôsobom pre rozmanité potreby v rezorte kultúry i v širšom rámci.

Mgr. Vladimír Blaho, december 2003

 

Vybrané výsledky výskumu Vzťah slovenskej populácie k divadlu uskutočneného v dňoch 19. – 28. septembra 2003 na vzorke 1469 respondentov reprezentujúcich populáciu Slovenska od 15 rokov.

Vývoj návštevnosti divadiel (1995 – 2003)  (v %) 

návšteva divadla za posledných 12 mesiacov:
rok 2003
rok 1995
neboli v divadle 66,7 56,4
navštívili jedenkrát 17,5 18,6
dva až trikrát 12,1 16,1
štyri až šesťkrát 2,4 4,4
sedem a viackrát 1,3 3,1
neodpovedali 0,0 1,3
spolu 100 100

 

Vzťah populácie k profesionálnemu a ochotníckemu divadlu  (v %)

navštevujú predstavenia nenavštevujú

žiadne

predstavenia

profesionálov amatérov profesionálov

aj amatérov

17,7 3,9 33,6 44,8

 

Vzťah populácie k tradičnému a alternatívnemu divadlu (v %)

 zaujímate sa o: o divadlo sa

nezaujíma

tradičné divadlo alternatívne divadlo iná odpoveď
45,3 11,1 5,0 38,6

 

Divadlá by mali uvádzať: 2003 1995
viac slovenskej klasiky 11,1 6,6
viac hier súčasných slovenských autorov 8,3 7,5
súčasný pomer mi vyhovuje 19,9 16,0
neviem to posúdiť 34,4 25,3
o divadlo sa nezaujímam 26,4 41,6
spolu 100 100
viac hier svetovej klasiky 7,5 7,6
viac hier súčasných zahraničných autorov 6,3 7,9
súčasný pomer mi vyhovuje 20,9 14,2
neviem to posúdiť 38,9 25,5
o divadlo sa nezaujímam 26,4 43,8
spolu 100 100

 

Motivačné činitele návštevy divadla (v %)

činitele:
veľmi dôležité
menej dôležité
nedôležité
nevie posúdiť
meno herca, speváka, tanečníka 44,1 25,3 11,5 19,1
názov uvádzaného diela 45,2 25,7 9,8 19,3
meno autora hry (skladateľa opery, operety) 24,5 35,7 19,7 20,1
meno režiséra 10,5 38,7 30,7 20,5
súbor, ktorý predstavenie hrá 37,2 28,5 12,7 20,6

 

Najobľúbenejší

slovenskí herci

počet respondentov
%

(z celého súboru

respondentov)

1. Michal Dočolomanský 401 27,3
2. Ladislav Chudík 249 17,0
3. Milan Lasica 170 11,6
4. Marián Labuda 150 10,2
5. Maroš Kramár 140 9,5
6. Miroslav Noga 103 7,0
7. Štefan Kvietik 97 6,6
8. Martin Huba 92 6,3
9. Jozef Dóczy 89 6,1
10. Ján Kroner 88 6,0
11. Štefan Skrúcaný 80 5,4
12. Juraj Kukura 74 5,0
13. Stanislav Štepka 60 4,1
14. Jozef Vajda 59 4,0
15. Stanislav Dančiak 58 3,9
16. Emil Horváth 57 3,9
17. Leopold Haverl 54 3,7
18. Marián Slovák 46 3,1
19. Dušan Jamrich 37 2,5
20. Marián Zednikovič 37 2,5
21. Oldo Hlaváček 28 1,9
22. Karol Machata 28 1,9
23. Ady Hajdu 26 1,8
24. Richard Stanke 25 1,7

 

Najobľúbenejšie

slovenské herečky

počet respondentov
%

(z celého súboru

respondentov)

1. Emília Vášáryová 366 24,9
2. Zdena Studénková 322 21,9
3. Magda Paveleková 264 18,0
4. Kamila Magálová 225 15,3
5. Eva Krížiková 180 12,3
6. Božidara Turzonovová 152 10,3
7. Zuzana Kronerová 132 9,0
8. Anna Šišková 101 6,9
9. Soňa Valentová 93 6,3
10. Katarína Kolníková 68 4,6
11. Eva Pavlíková 58 3,9
12. Mária Kráľovičová 42 2,9
13. Magda Vášáryová 35 2,4
14. Zuzana Kocúriková 34 2,3
15. Anna Javorková 33 2,2
16. Diana Mórová 30 2,0
17. Zita Furková 29 2,0
18. Milka Zimková 28 1,9
19. Viera Strnisková 23 1,6
20. Monika Hilmerová 22 1,5
21. Zuzana Norisová 22 1,4
22. Gabika Škrabáková 21 1,4
23. Szidi Tobias 21 1,4
24. Eva Kristínová 17 1,2
25. Zuzana Fialová 16 1,1