Úvod » Neprofesionálne umenie » Divadlo » Zlatá priadka 2017 – hodnotenie

Zlatá priadka 2017 – hodnotenie

NOC: Radosť z tvorivosti

ZÁVEREČNÉ SLOVO PREDSEDU POROTY
Lámanie pečatí
Je úžasné pozorovať ako svet obklopujúci mladú generáciu zasahuje do ich citového života. Napriek technologickej dokonalosti komunikačných systémov sa do centra pozornosti tvorcov pracujúcich so staršími deťmi dostáva téma umierania a smrti. Isto v rôznych podobách – od prirodzenej až po tú brachiálnu, násil¬nú, spojenú s likvidáciou jednotlivca alebo ohrozujúcu aj ľudský druh na zemi. Smrť sa dlho tabuizovala ako téma nevhodná na detské javisko.
Úzus a etické klišé predpokladal optimistic¬ký záver s nádejou do bu¬dúcnosti poznamenanej skúsenosťou, ale pred¬pokladajúci racionálny, emocionálny a sociálny rast detského vnímateľa či tvorcu. Smrť a umie¬ranie akoby do sveta detí nepatrili. Ale každodenná skúsenosť nás presviedča, že je to inak. Prítomnosť umierania, vedomie smr¬teľnosti a smrť samotná sú nevyhnutnou podsta¬tou života človeka, ktoré¬ho údelom je smrteľnosť. Len ideológia totalitných režimov si nárokovala ne-smrteľnosť dogmatických myšlienok. Čo najviac rezonovalo v inscenáciách tohtoročnej Zlatej priad-ky je hrozba smrti, ktorá splýva s detskou hrou. No na rozdiel od hry, je smrť nezrušiteľná.
Násilie a brutalita sa šíria sociálnymi sieťami, ale dostávajú sa aj do ulíc miest mnohých štátov. Deťmi vnímaný svet utr¬penia bolestivo reaguje na túto hrozbu oslavou slo¬body. A práve sloboda sa manifestuje cez spontán¬ny detský svet, úprimnú a kritickú výpoveď, ktorú sme videli vo viacerých predstaveniach. Už či išlo o naliehavé posolstvo, boj proti ľahostajnosti alebo ľudskej nevšímavosti – vždy je tu protipól ma¬jestátu hodnoty slobodné¬ho aktu rozhodovania.
Že ide o hru a nie reali¬tu sme niekedy ani nedo¬kázali postrehnúť. Tenká hrana noža rozdeľujúca svet mravných hodnôt od ich radikálneho ničenia je v dnešných dňoch veľmi blízko nás. To, prirodze¬ne, vnímajú aj naše deti. Inscenátori sa usilovali tieto latentné či brutálne scény zo života krutosti preniesť na javisko v po¬dobe kompozičných tva¬rov, scénických priestorov a detskej interpretácie tak, aby vyzneli pravdivo alebo aspoň pravdepo¬dobne. Oslovil nás závan apelatívnosti inscenačnej výpovede, ktorá často nesúvisela len so so¬ciopatológiou ľudských vzťahov, ale s estetickým nazeraním na svet, ktorý môžeme postaviť pred diváka v rôznych, ale dieťaťu vždy primeraných formách.
Dá sa konštatovať, že dominantný žáner bol tragikomédia. No nevyhli sme sa ani čistej detskej spontánnej hravosti najmä súborov, ktoré sa na celoštátnej prehliadke detskej dramatickej tvori-vosti objavili po prvýkrát. Isto, vek interpreta určí aj výber témy, tá zase žáner a žáner výber inscenač¬ných prostriedkov. Tieto témy nevychádzajú od ve¬dúcich či režisérov súbo¬rov. Prechádzajú kolektív¬nou konzultáciou, aby sa mohli stať aj kolektívnou, umeleckou výpoveďou.
Možno vznikne pole¬mika, že smrť a vedomie smrteľnosti nepatrí na detské javisko. Musí¬me však konštatovať, že konzervatívny prístup k týmto tabuizovaným témam treba odpečatiť. Veď smrť je nevyhnut¬nou podmienkou života a dotýka sa aj detí. Ba čo viac – informácia o tra¬gických udalostiach sa k deťom dostáva cez ma¬nipulatívny obraz médií. Tu práve vidíme očistný charakter divadla, ktoré bezprostredne obnažu¬je tieto problémy sveta reality detskými očami. Čo najviac vyniká je návrat k citovému oslo¬veniu. Teda nie pocity, ale vyššie city ako láska a spolupatričnosť vedú človeka k humanizácii a prehlbujú jeho vzťah ku svetu a druhým ľuďom. A o to ide, aby sme sa nevnímali iba cez chladný obraz reality, ale aby sme sa vedeli pozrieť do tváre toho druhého, ktorému odpovedám a ktorého viem aj objať.
Ak si uvedomíme, že o tom všetkom hrajú deti svoje príbehy raz v humornej, inokedy poetickej či dramatickej alebo melodramatickej podobe, môžeme s po¬tešením konštatovať, že naše deti či mládež v hraničnom veku citlivo vníma akty násilia a poci¬ťuje spontánne nutkanie ľudského pohladenia. Či už rodičovského alebo priateľského. Veď svet totality, uniformity skrýva farebnosť života, mnohosť a rôznosť ľudských exis¬tencií a vytvára manipu¬lovaný dav bez vlastností.
Na súťaži sa prezento¬vali aj kolektívy s malými interpretmi a ich domé¬nou bolo svojské pretlmo-čenie známych predlôh. Najmä rozprávkových príbehov. Niekedy tvor¬covia konfrontovali tému svojej inscenácie s filmo¬vou adaptáciou a konšta¬tujeme, že ani v jednom prípade tvorcovia neko-pírujú, neopisujú filmovú situáciu, aj keď sa ňou inšpirujú. Úsilie o rôznosť je práve príznakom krea-tivity tvorivosti detských interpretov. Tvorivosť však vždy v podobe po¬zitívnych symbolov a nie deštruktívnych popisov bolestných udalostí.
Môžeme konštatovať, že tvorba divadla hrané¬ho deťmi, jeho vedúcich či režisérov odpovedá na aktuálne podnety reality. Neusilujú sa optimali¬zovať a objektivizovať príčiny, skôr obnažujú dosah negatívnych javov a úsilie ich potláčať. No vždy ide o poetický, estetický a umelecký javiskový tvar, v ktorom dominuje detský inter¬pret. Svet detstva, hry, spontánneho prejavu a hľadačstva nových a iných podôb inscenač¬ných tvarov je prísľubom do budúcnosti. Divadlo hrané deťmi opäť odkry¬lo skutočnosť, že rozum, racionalita, technolo¬gická zručnosť nemôžu pozitívne premeniť svet budúcnosti bez etických hodnôt a emocionálnej angažovanosti detí na tvorbe sveta. Oni aj my, dospelí, musíme ľudský svet opäť citovo obnažiť v jeho ľudskom a ko¬munikačnom rozmere a vrátiť sa do objatia humanity. Preto bolo potrebné prelomiť pečate konvencií.

PhDr. Ľubomír Šárik
predseda poroty

Tento článok bol zverejnený 16. 9. 2018 a naposledy aktualizovaný 20. 1. 2023.

Technická podpora

Našli ste chybu na tejto stránke? Napíšte nám to prostredníctvom tohoto formulára.