Viera Kusá, rod. Kubenková (10. mája 1921 Martin – 31. marca 2020 Bratislava)
Posledný marcový deň sme sa navždy rozlúčili s členkou významného ochotníckeho súboru Slovenský spevokol a zároveň jednou zo zakladajúcich členiek súboru Slovenského komorného divadla v Martine.
Narodila sa v chudobnej martinskej rodine, otec pracoval u špeditéra, mama sa popri starostlivosti o sedem dcér, z ktorých bola Vierka najmladšia, usilovala zlepšiť životnú úroveň rodiny tým, že žehlila kamže ev. a v. farárovi, ako aj košele a čo bolo treba „dobrým“ martinským rodinám.
Rodina sa usilovala dať všetkým dcéram vzdelanie v rámci svojich možností, a tak aj Vierka po skočení „národnej“ školy začala študovať v Rodinnej škole, kde asi prvý raz prejavila svoju úžasnú tvorivosť a prirodzené estetické cítenie v tých napohľad obyčajných činnostiach ako varenie, pečenie, prestieranie či šitie. Žiaľ, finančná situácia jej nedovolila školu dokončiť, a tak ako 18-ročná nastúpila ako úradníčka do Matice slovenskej. Kultúrne prostredie Martina a možnosti, ktoré prinášalo, len prehĺbili jej smerovanie k poznaniu literatúry, kultúry a divadla. Už skôr sa prejavovalo záujmom o recitovanie, účinkovanie v ochotníckych predstaveniach Slovenského spevokolu. Zaujala ako Francinne v Šťastných chvíľach (1941), Doña Jozefa v Hernani (1942), grófka Annou v Tanci nad plačom, Antigona a Arina v Ženbe (1943).
Bolo preto celkom logické a pochopiteľné, že po niekoľkých inscenáciách v Slovenskom spevokole po zrode Slovenského komorného divadla neušla pozornosti jedného zo zakladateľov, Dr. Jána Martáka, a stala sa jednou zo zakladajúcich členiek tohto profesionálneho slovenského divadla. Tak ako pre ňu, aj pre jej kolegov bolo prirodzené, že po vypuknutí Slovenského národného povstania odišla do Banskej Bystrice a pracovala v Slobodnom slovenskom vysielači. Po oslobodení sa stala jednou z profilových herečiek SKD. Prišla Aimée v Rollandovej Hre o láske a smrti, Karvašov Spolok piatich P, Tajovského Ženský zákon, Fiokla Ivanovna v Ženbe a Natália Stepanovna v Pytačkách, ale aj najstaršia z Čechovových Troch sestier a Gorkého Vassa Železnovová. (Práve Gorkého hra „zožala“ úspech na Divadelnej žatve v Prahe 1948 a získala viacero ocenení:– 1. cenu – divadlo za umelecký počin, režisér M. Hollý v kategórii réžia 3. cenu, Viera Kusá v hereckej kategórii 2. cenu a Terézia Hurbanová, neskôr Kronerová, čestné uznanie za postavu Raisy.)
Viera Kusá spolupracovala s významnými režisérmi, F. Kudláčom, M. Hollým a ďalšími, jej partnermi boli Ctibor Filčík, Elo Romančík, Emil Horváth st., Eugen Medek a mnohí ďalší. Ani manželstvo s literárnym kritikom Ivanom Kusým či neskoršie materstvo neznamenalo koniec jej divadelných úspechov. Divadlo nehrala len v kmeňovom SKD v Martine, ale najmä v prvých povojnových rokoch často na zájazdoch doma i v zahraničí.
Koniec prišiel až neskôr, keď sa rodina v roku 1951 presťahovala do Bratislavy, kde Ivan Kusý začal pracovať. Popredná herečka martinského divadla sa stala členkou súboru Divadla mladých, neskôr súboru Novej scény. Tu sa pre ňu situácia skomplikovala. Často počula od autorít, že nie je vhodný „realistický“ typ. Šírili sa chýry, že po druhom dieťati jej manžel zakázal hrať, opak bol však pravdou, bol ochotný dochádzať aj do Martina. V roku 1954 po prísľube návratu do martinského, vtedy už Armádneho divadla dala teda výpoveď v Bratislave, ale martinské divadlo ju nakoniec odmietlo. Ostala bez divadla a bez hrania, až na malé intermezzá v 60. rokoch v Divadielku poézie či v televíznom filme Malá anketa podľa scenára P. Karvaša. Svoju tvorivosť potom premietla do skutočného umenia vyvárania rodinného krbu a zázemia pre manžela a tri deti. Spomienky podané živým a autentickým rozprávaním, podloženým dokumentmi, preniesla do autobiografie S divadlom a bez divadla (Road, Bratislava 2001).
Česť jej pamiatke.
Nekrológ napísala dcéra prof. PhDr. Mária Kusá, CSc.