Hodnotenie Folklórneho festivalu Východná 2005
Folklórny festival vo Východnej zaznamenal toho roku 51. výročie svojho vzniku. V spleti názorov na vývoj a stav hudobného folklóru je história jednotlivých ročníkov festivalu verným zrkadlom meniacich sa postojov ľudí na vedúcich miestach v našej spoločnosti. Názory každoročných návštevníkov však zostali stabilným usmerňovateľom osudu tohto festivalu. To, čo zostalo typické pre folklórne programy vo Východnej, bol hudobný, spevácky, zvykoslovný a tanečný folklór dedinských ľudí z Liptova, folklórne predstavenia dedinských kolektívov z rôznych regiónov Slovenska a programy našich popredných amatérskych a profesionálnych súborov obohatené účasťou rôznych zahraničných súborov. Programy, ktoré sa z tejto predstavy návštevníkov vymykali, stali sa iba náhodnými a nevydarenými pokusmi v uchádzaní sa o priazeň publika. Po polstoročí môžeme preto konštatovať, že programy vo Východnej zostali zrkadlom tradičných a zároveň vyvíjajúcich sa vzťahov vedúcich vrstiev spoločnosti a širokého okruhu stálych návštevníkov z radov aktívnych tvorcov, interpretov a uchovávateľov slovenských ľudových tradícií.Východná je dnes už živou legendou s pevným miestom v kultúrnom živote Slovenska. Pre mnohých účinkujúcich sa stala javiskom cti a nezabudnuteľných dojmov z každoročných stretnutí s tisíckami divákov. Na vystúpenia vo Východnej sa dlho nezabúda. Stávajú sa piliermi ďalších úspechov jednotlivcov a kolektívov. Rovnako ako účinkujúci majú radi festival aj stabilní diváci. Mnohokrát napriek nepriazni tatranského počasia vydržia v hľadisku a počkajú si na svojich obľúbených účinkujúcich. Svojou dôstojnosťou, veľkosťou, významom a stabilným miestom v skladbe národnej kultúry možno prirovnať Folklórny festival Východná k Bratislavským hudobným slávnostiam. Obidve podujatia sú určené pre rozdielne sociálne vrstvy návštevníkov, ktoré z hľadiska vyšších princípov kultúrnosti národa predstavujú rovnocenné axiologické hodnoty.
Všetko toto by vari ani nebolo treba prízvukovať, keby sa človek dnes nestretával aj s rôznymi pesimistickými, ba až zatracujúcimi názormi na význam a budúcnosť festivalu. Potešujúce pre budúcnosť festivalu sú reálne vyhliadky na obnovenie prírodného amfiteátra. Pred hlavným programom, ktorého sa toho roku zúčastnil aj predseda vlády Mikuláš Dzurinda, sa verejnosť dozvedela, že o rok sa stretneme v úplne novom amfiteátri s novým hotelom a budovou pre organizačný štáb.
Skladba tohoročného programu priniesla výstavné podujatia, jarmok s výrobkami majstrov ľudových remesiel a ukážkami tvorivých záujmov človeka a metodicko-pedagogickým prístupom k zhotovovaniu niektorých výrobkov. V areáli festivalu pribudli opäť na tvári miesta vyrezávané drevené sochy, tieto monumentálne pamätníky zvečňujúce typické postavy jednoduchých ľudí, ich spätosť so zvieracou ríšou a prírodou, rozprávkovými hrdinami a podobne. Veľa záujemcov sa sústredilo okolo známeho výrobcu ľudových hudobných nástrojov a iných výrobkov Drahoša Daloša z okolia Nitry. V ostatnom čase sa stal známym výrobou fujár v zmodernizovanej skladacej podobe. Je „dvorným dodávateľom" tohto nástroja aj pre prezidenta Ivana Gašparoviča považujúceho ľudovú kultúru „za prameň našej kultúry a kultúrnosti", ako sa vyjadril v úvode tohoročného programového sprievodcu. Vo svojom stánku, či lepšie povedané putovnej dielni, učil Drahoš Daloš záujemcov vyrábať píšťalku, slamené a šúpoľové postavičky. Čo si kto urobil, mohol si odniesť z Východnej na pamiatku. Podujatie nieslo názov Urob si sám vo Východnej.
Hudobné a tanečné programy tvorili hlavnú náplň programových zámerov usporiadateľov. Patrili k nim Pozvánka do Východnej pripravená liptovskými detskými a dospelými súbormi, najmä Mirkou Palanovou. Dva programy zahraničných hosťujúcich súborov mal na starosti Ervín Varga. Bohatý bol aj program domácich jubilujúcich súborov Družba z Trenčína, Magura z Kežmarku, Považan z Považskej Bystrice, Skaličan zo Skalice a Kysučan z Čadce. O výber a skĺbenosť programových blokov Jubilantov sa postaral Štefan Kocák.
Typ komorného programu predstavoval profil Bélu Bartóka približujúceho jeho tvorivé využitie slovenských ľudových piesní. Program s názvom Skladateľ a ľudová pieseň pripravili Alica Elscheková a Angela Vargicová. Uskutočnil sa v evanjelických kostoloch v Hybiach a vo Východnej.
Ján Blaho pripravil pedagogický priestor pre záujemcov o osvojenie sivybraných ľudových tancov z okolia Čierneho Balogu a Púchovskej doliny. Z detských vystúpení zaujal program Ide vláčik-motoráčik v príprave Ladislava Bačinského. Malých muzikantov a spevákov zo súťaže Slávik Slovenska a festivalu Staré nôty mladých strún z Habovky predstavil Marián Veselský v programe Hudáčkovia. K nosným hudobným programom patril aj výber úspešných interpretácií ľudových piesní z repertoáru súborov Kysučan z Čadce, Skaličan zo Skalice, Železiar z Košíc, speváckej skupiny Trnky z Banskej Bystrice, mužov z Gemerskej Polomy a zo Záriečia. Hudobné programy Mariána Veselského moderovali okrem neho aj speváci ľudových piesní Anton Dinka a Jozef Tkáčik. Texty boli priliehavé, vtipné, zasvätené a bezprostredné. Obecenstvo zaujal najmä Anton Dinka svojou regionálnou a intonačnou čistotou spevu a hovoreného slova. Zo speváckych skupín dominovali spontánnym prejavom muži zo Záriečia.
Vyvrcholením podujatí vo Východnej boli dva programy v sobotu večer a v nedeľu poobede. Najprv to bola abovská svadba Posceľ vistlana, lada maľovaná pripravená Vladimírom Urbanom s vybranými súbormi z východného Slovenska a v nedeľu galaprogram Nech sa páči… v réžii Martina Urbana. Abovskú svadbu pripravil Vladimír Urban ako jeden kompaktný umelecký prejav s trvalými tvorivými hodnotami aj pri uplatnení náročných kritérií. Dokumentárnosť oživenej svadby bola iba východiskom k náročnému individuálnemu videniu choreografa a režiséra. Určité časti svadby boli iba fabulou, na ktorej sa ukázali v plnej kráse vybrané piesne, ich hudobné a pohybové stvárnenie v osobitne vytvorenej čarovnej svadobnej atmosfére. Javisko sa stalo viacdimenzionálnym priestorom a dovoľovalo sprevádzať diváka v celom priestorovom bohatstve svadby. Spojovacím článkom sa stal v celej svadbe dominujúci, osobitnou svadobnou náladou stvárnený svadobný marš. Nechýbala mu čarovná polyfónia pohybov a „protirečivej" hudby so spevom, tradičnou ľudovou „maškarádou" a obradom súčasne. Svadobný marš nechýba vari v žiadnej, nielen slovenskej svadbe. Videli sme už veľa jeho rôznorodých regionálnych podôb. V hudobnej časti obsahuje obyčajne veľmi staré melódie. Abovský svadobný marš vyžaroval vnútornú radosť zo života, kompaktnú silu účinkujúcich, veselosť prejavenú osobitými domácimi regionálnymi a zároveň Vladimírom Urbanom stvárnenými umeleckými prostriedkami. Podobný svadobný marš majú aj Slováci v Dolnej zemi. Spája sa s budúcou vojenskou silou regrútov odvádzaných na vojnu a bezprostrednou svadobnou náladou. Túto zvláštnosť svadobnej atmosféry vycítil už pred mnohými rokmi Leopold Mozart, keď ju hudobne stvárnil ešte pred narodením svojho „božského" syna Wolfganga v skladbe Dedinská svadba. Nechýbali tu niektoré ľudové hudobné nástroje, výkriky a streľba dedinčanov. Urbanova abovská svadba oživila v našich predstavách aj túto 250 rokov starú podobu svadobného veselia.
Galaprogram bol prehliadkou najzaujímavejších vystúpení súborov prítomných v tohoročnej Východnej. Okrem častí abovskej svadby dominovali výkony Vojenského folklórneho súboru Jánošík zo Zvolena, ľudovej hudby Muzička z Bratislavy, súboru Zamutovčan zo Zemplína a mnohých ďalších. Zo zahraničných súborov to boli Čajovec z Banjej Luky v Juhoslávii a János Bihari z Budapešti. Zvolenčania priniesli na profesionálnej úrovni pripravené detvianske tance a bratislavská Muzička prekvapila do hudobných detailov zvládnutými rozličnými regionálnymi štýlovými prejavmi. Aj najväčším konzervatívcom dokazujú, že sa to dá použitím adekvátnych spôsobov osvojovania a pri vlastných hudobných schopností.
Alexander Móži