Preskočiť na obsah

Spomienky na Východnú

Kliment Ondrejka, národopisec a folklorista

„Keby šlo o ich celistvý súhrn, bolo by to na obsažnú clivú knihu, lebo toto miestisko najväčšej folklórnej slávnosti je veľkým a mnohokrát opakovaným svedectvom uvedomele pestovaných rôznorodých vekovitých podôb ľudového umenia.

Ja som mal veľké osudové šťastie, že som i na opačnom – dolnom konci Liptova, vo Vyšnom Sliači spoznal mladú milú ctiteľku peknôt a cenností ľudového umenia, učiteľku z Východnej Hanku Kohútovú, ktorá so záujmom pomáhala vedúcej sliačskeho žiackeho súboru Bronislave Kubánkovej, ktorá jej sprostredkovala pre Východnú výrobu krpcov u vyslúžilého baču Jána Friča Hrdieho–Paučovie... V Lúčnici som sa spoznal s jej nápotomným manželom – Východňanom Mišom Lehotským – poslucháčom ekonómie; tiež s írečitým sľukárskym a potom dlhoročným lúčničiarskym tanečníkom a neskôr vyštudovaným tanečným pedagógom Jožkom Majerčíkom, ako aj s ďalšími Východňancami v SĽUK-u. A s ich otcovizným umením som sa, tuším, roku 1953 stretol ako práve zakončený druhoročiak národopisu v Strážnici, kde bola východnianska národopisná družina Kriváň miláčikom festivalu. Tanečne na ňom zasvietili viacerí, ale menovite si pamätám Michala Lehotského, Adama Gajdoša, Jozefa Majerčíka a nadaného Petrenkovie chlapca – neskoršieho sólistu SĽUK-u.

Roku 1956 som už ako končiaci národopisec nastúpil do Osvetového ústavu a mohol som s radosťou každý rok do Východnej vyberať folklórne skupiny a súbory, podieľať sa na tvárnení niektorého programu, stretať sa s milovníkmi ľudových vzácností.

Mnohí z desaťtisícov návštevníkov sa mi stali dobrými známymi, až večitými priateľmi. Z ich vedomostí som si postupne budoval svoju odbornosť, hromadil poznatky, z ktorých aj teraz sa usilujem maľovať tanečno-zvykoslovný obraz tradičného Slovenska...“

Vďaka Ti, darovitá dedina,
na ktorú doista rád spomínam.

 

Kliment Ondrejka