Preskočiť na obsah

Spomienky na Východnú

Martin Mešša, etnológ

„Môj prvý zážitok je z Východnej 1958. Do pamäti sa mi vryla pešia cesta východnianskou prírodou od železničnej stanice do amfiteátra. Amfiteáter mal vtedy dolu akési sedenie – lavičky. Keďže sme prišli neskôr, ušlo sa nám len miesto na svahu. Pamätám si, že slnko tak pražilo, až sme mali večer tváre i ramená celé spálené. Pamätám sa na to, ako sme sa šmýkali dolu tým svahom a neustále sme sa museli vysúvať naspäť na pôvodné miesto, takže sme si z programu veľa neužili...

Spomínam si na festivalové ročníky zo začiatku sedemdesiatych rokov, už ako poslucháč folkloristiky na katedre etnografie a folkloristiky FiF UK Bratislava – s troškou skúseností z pôsobenia v speváckom zbore Lúčnice a z programu v SND k 25. výročiu tohto telesa. To som ešte netušil, že o pár rokov budem robiť televízne spravodajstvo z Východnej s filmovým štábom televíznych novín košickej redakcie, kde som od leta 1975 mal na starosti kultúru, a teda aj folklórne festivaly, prehliadky dedinských folklórnych skupín a folklórnych súborov, spevákov, hudieb, krátkych pásiem i celovečerných programov, kategorizačné prehliadky, ale i Antológiu východoslovenského folklóru, ktorú začala robiť pani Melánia Nemcová (mama môjho spolužiaka a priateľa, žiaľ, už nebohého Ľuba Nemca), od ktorej sme sa veľa dozvedeli – o folklóre a zákonitostiach jeho stavania na scénu... Nezabúdam však ani na semináre a konferencie o folklorizme, ktoré sa v rámci tohto podujatia konali a ktoré nútili človeka zamýšľať sa nad rozličnými aspektmi druhého života folklóru.

Rád spomínam na nočnú diskusiu o východoslovenskom viachlase so vzácnymi ľuďmi Sveťom Stračinom, Milanom Hvižďakom, Lacom Bačinským, Jožom Bakšajom, Zorkou Bazovskou na chodbe motela vo Važci – ako reakciu na večerný program FS Zemplín a troj- či štvorhlasy, ktoré tam Milan zaradil... Na prekrásne programy v kostole, večerné rozhlasové pozvánky, výstavy ÚĽUV-u, SNM Martin, Liptovského múzea, prezentácie v dedine – na ľudí, ktorí ich pripravovali, ale i na výzdobu domov či na stretnutia s remeselníkmi pod májkou, ktoré mi pripomína aj fujara s vročením 2000 od Tibora Koblíčka... Ale aj na stretnutia s priateľmi pri kalíšku pod holým nebom vo východnianskom amfiteátri – napríklad pri krčiažku vo veľkosti štamperlíka visiaceho na šnúrke, ktoré priateľom na festivale rozdával jeden rok Tibor Kučera...

Pri mojich návratoch k Východnej nesmie chýbať ani spomienka na speváka a heligónkara Števa Ševčíka z Kojšova, na to, že keď v sedemdesiatych rokoch začínal jeden z hlavných programov prenášaných televíziou, strhla sa prudká búrka – prietrž mračien, ktorá prišla akurát od nich, od Spiša, a ako sa mi Števo potom žaloval, že ho doma nevideli v televízii, lebo im vypadol pre tú búrku v dedine prúd...

Vždy, keď som nemohol pre iné povinnosti alebo napríklad pre vypuknutie žltačky (v roku 1979) ísť na Východnú, mal som pocit, že ten rok bol pre mňa akosi iný, prázdnejší...

Na festivalové rezbárske sympózia do Východnej ma pozývajú organizátori už zopár rokov. Toho roku tam veru pôjdem –popasovať sa s riadnym klátom dreva. A dúfam, že sa mi podarí urobiť sochu, ktorá sa bude páčiť nielen mne, ale aj iným. Ľutujem len, že sa už na sympóziu nestretnem napríklad s priateľom rezbárom Paľom Šarišským, ktorý sa na tohoročnú jubilejnú Východnú veľmi tešil. Zomrel však, žiaľ, na sympóziu v Taliansku v máji práve tohto roku...

Som rád, že som občas bol a občas som aspoň malým kolieskom v mechanizme, ktorý prispel k vydarenému priebehu, propagácii či zmenám kvality festivalu vo Východnej. O programoch som písal vlani ako hodnotiteľ festivalu. Ohlasy na ne bývajú rozmanité. Jedni chvália, iní hania... Ja však viem, koľko roboty, trpezlivosti a entuziazmu, či už zo strany účinkujúcich, či dramaturgie, réžie i asistentov je za každým programom, viem čo je to nacvičiť nový program so súborom či skupinou, že to nejde samo, a už aj preto sa neodvážim program odsúdiť šmahom ruky či odbaviť britkým slovom. Prečo by to však malo byť vo folklórnom hnutí iné ako v iných oblastiach života?

Žijeme v období, keď mnohí zabúdajú na tradičnú ľudovú kultúru – na ľudovú pieseň, tanec, hudbu, výtvarné hodnoty ľudového odevu, doplnkov i sôch a ornamentníkov, teda na tú časť našej kultúry, ktorej hodnoty si každý rok vo Východnej pripomíname na dôstojnej úrovni – pre náš krajší a bohatší život. A zabúdajú, akoby to neboli hodnoty hodné ochrany a podpory, hodnoty vzácne a nezameniteľné... Hodnoty, ktoré sa, chvalabohu, práve folklórnemu festivalu vo Východnej – ľuďom okolo neho, myslím, darilo chrániť a rozvíjať nielen počas celých tých päťdesiat rokov, ale darí aj dnes a verím, že bude aj v nasledujúcich desaťročiach...“

 

Martin Mešša