Spomienky na Východnú
Na Folklórny festival Východná spomína
Vladimír Morávek, kameraman a rezbár
Ja som od detstva vyrastal s tým drevom, mal som ho rád, a naraz som zistil, že pre mňa nie je problém sa v tom dreve vyjadrovať. Dnes sú všetky tieto disciplíny až enormne podporované. Vtedy to bol tak trošku zaznávaný odbor, a nenosilo sa to. robil som si najskôr pre seba. Potom však bolo zaujímavé, že som so sochami prerazil najskôr v Prahe. Zhodou okolností som išiel na sympózium, kam ani neviem ako som sa dostal. No hneď na prvý raz tie moje veci mali pomerne veľký úspech. Hneď jeden betlehem kúpilo Třebechovické múzeum. A to ma povzbudilo, začal som stále viac robiť a odvtedy ma to chytilo.
Od komornej tvorby k monumentu
Datuje sa rezbársky rozbeh nejakým rokom?
Možno zhruba roku 1985. Ja som si popri tej kamere voľne robil a následne po úspechu v Prahe ma objavilo aj Národné múzeum v Bratislave. Potom sa to rozbehlo. Vystavoval som s pani Jarmilo Paličkovou vo Východnej. Aj s jej dcérou Jasnou Paličkovou. Tam sa v takých vitrínach vystavovalo. To bol taký môj prvý krok do Východnej. Samozrejme, že ja som už Východnú poznal z televízie. Bol som aj v Detve, aj na Myjave, proste som robil festivaly s kamerou. Prvý raz som sa do Východnej ako sochár dostal na výstavu so svojou komornou tvorbou. To bol kontakt. Tam som sa zoznámil s výtvarníkmi, ktorí tam robili tie monumentálne sochy. Rok - dva na to som to začal aj ja robiť.
Koľkokrát ste už boli vo Východnej?
Desať až dvanásťkrát. V Detve som bol dva razy. Ako kameraman som robil, myslím, že raz vo Východnej. Pretože potom to už robila Banská Bystrica alebo Košičania.
Zo začiatku to bolo veľmi zaujímavé tým, že som sa vlastne zoznámil naživo a hlavne v práci s tými mojimi kamarátmi sochári, ktorí robia do dreva tie monumentálne sochy. Mnohí sme sa tam stretali po prvý raz, že sme každý z nás robili tie veci v malom. A zaujímavé bolo, myslím, že okrem Jana Plocnera sme tam všetci začínali tie veľké veci robiť po prvý raz práve vo Východnej. Ja som nemal doma priestor na také veľké sochy, ani pre taký veľký kus dreva.
Dá sa povedať, že práve to je výhodou Východnej?
Práve to je ojedinelosť. Teraz už veľa ľudí robí veľké sochy. Ale voľakedy to bol obrovský problém dostať trojmetrový kus dreva, aj topoľa. Priemer 80 centimetrov aj viac kto mal, to vám všetko musia urobiť žeriavom. To má 1,5 – 2 tony také drevo. Naviac si to spracovať, to musí človek raz skúsiť. Na to už potrebujete v dnešnej dobe kvalitnú väčšiu motorovú pílu. Prakticky nemožno robiť ani dlátkami, ani sekerkou... Tam som malo prvý raz v ruke motorovú pílu. Pre mňa nebola problémom. Za hodinu som s ňou vedel rezať, a dokonca už na druhom tom festivale už som si našiel aj svoj taký vlastný výraz, že tú pílu používam ako výtvarný prostriedok. Nie som ani úplný profesionál, ani amatér, ale niekde medzi tým. Keďže mám profesionálne vzdelanie trošku iné a rozmýšľam profesionálne, tak aj môj prejav je taký poloprofesionálny. Tie veci vidím v určitých zjednodušených skratkách. Viem veľmi dobre, čo je abstraktné vyjadrovanie, proste – metafory spraviť. Viem pieseň, baladu, čokoľvek viem vyjadrovať do dreva. Vo Východnej sa musím prispôsobovať tak trochu tomu prostrediu aspoň tematicky. Robim si po svojom, ale témy musím robiť také ľudové, aby to tam pasovalo.
Galéria v amfiteátri
Aké témy ste ako rezbár už vo Východnej stvárnili?
Robil som tam napríklad tanečníkov, začal som basistom, potom Madonu z Východnej som to nazval, kde som doslova zlúčil prvky hudobné - basa, žena, výzdoba, tiež stuhy rôzne, čepce, čo ženy nosia, proste výtvarné prvky. Pre mňa to práve v tom je zaujímavé, že ja to dokážem tak poloprofesionálne pospájať do seba, a čakal som, čo tí ľudia budú tomu hovoriť.
Ako ste prijali ich reakcie?
Ľudia sa k tomu stavajú rôzne. Tí pokročilejší to berú skôr ako úspech, a tí druhí to skôr berú ako také že, ktovie, čo to má byť. To je tu vždy. Ja to beriem tak, že ľudí treba posúvať. Treba ich jednoducho kŕmiť niečím zložitejším, novším, aby nespali. Lebo to je najjednoduchšie, proste spať. A vnímať len to, čo je.
Čo by ste odkázali tým, ktorí ešte vo Východnej neboli, ani za folklórom, ani za dielami rezbárov v tamojšej galérii v amfiteátri? Prečo sa podľa kameramana, rezbára a priateľa folklóru Vladimíra Morávka oplatí do Východnej prísť?
Oplatí sa tam prísť, lebo ešte stále tam je čo vidieť. Jednak nikdy človek nepozná celé Slovensko. Človek môže byť rád, že pozná určité okolie, alebo to, s čím sa náhodile stretá. Vo Východnej na tej rampe a v sprievode vidí fantastické ukážky z celého Slovenska. Dokonca sú tam krásne ukážky trebárs z Turecka, z Ameriky, z Južnej Ameriky. Bývajú tam aj zahraniční hostia. Hoci to môže vidieť na javisku hocikde a dnes už v televízii, ale vidieť to naživo, a ako tí ľudia improvizujú pred tým davom, to je ojedinelé. A potom, čo je obrovské pri týchto festivaloch, že tam nie je vždy ani tak najlepšie to pódium, ale tie mimo-pódiá. Tam, keď tí ľudia sú tak perfektne naladení, a oni skutočne z duše ukážu, čo je v nich. Vykričia sa tam, vyskáču... Toto keď človek vníma, naozaj dušu človeka a jeho prejav, to tam je ojedinelé. Keď niekto toto chce vidieť a zažiť, tam toho má bohato. Môže si vyberať.
Vladimír Morávek, kameraman a rezbár
Ja som od detstva vyrastal s tým drevom, mal som ho rád, a naraz som zistil, že pre mňa nie je problém sa v tom dreve vyjadrovať. Dnes sú všetky tieto disciplíny až enormne podporované. Vtedy to bol tak trošku zaznávaný odbor, a nenosilo sa to. robil som si najskôr pre seba. Potom však bolo zaujímavé, že som so sochami prerazil najskôr v Prahe. Zhodou okolností som išiel na sympózium, kam ani neviem ako som sa dostal. No hneď na prvý raz tie moje veci mali pomerne veľký úspech. Hneď jeden betlehem kúpilo Třebechovické múzeum. A to ma povzbudilo, začal som stále viac robiť a odvtedy ma to chytilo.
Od komornej tvorby k monumentu
Datuje sa rezbársky rozbeh nejakým rokom?
Možno zhruba roku 1985. Ja som si popri tej kamere voľne robil a následne po úspechu v Prahe ma objavilo aj Národné múzeum v Bratislave. Potom sa to rozbehlo. Vystavoval som s pani Jarmilo Paličkovou vo Východnej. Aj s jej dcérou Jasnou Paličkovou. Tam sa v takých vitrínach vystavovalo. To bol taký môj prvý krok do Východnej. Samozrejme, že ja som už Východnú poznal z televízie. Bol som aj v Detve, aj na Myjave, proste som robil festivaly s kamerou. Prvý raz som sa do Východnej ako sochár dostal na výstavu so svojou komornou tvorbou. To bol kontakt. Tam som sa zoznámil s výtvarníkmi, ktorí tam robili tie monumentálne sochy. Rok - dva na to som to začal aj ja robiť.
Koľkokrát ste už boli vo Východnej?
Desať až dvanásťkrát. V Detve som bol dva razy. Ako kameraman som robil, myslím, že raz vo Východnej. Pretože potom to už robila Banská Bystrica alebo Košičania.
Zo začiatku to bolo veľmi zaujímavé tým, že som sa vlastne zoznámil naživo a hlavne v práci s tými mojimi kamarátmi sochári, ktorí robia do dreva tie monumentálne sochy. Mnohí sme sa tam stretali po prvý raz, že sme každý z nás robili tie veci v malom. A zaujímavé bolo, myslím, že okrem Jana Plocnera sme tam všetci začínali tie veľké veci robiť po prvý raz práve vo Východnej. Ja som nemal doma priestor na také veľké sochy, ani pre taký veľký kus dreva.
Dá sa povedať, že práve to je výhodou Východnej?
Práve to je ojedinelosť. Teraz už veľa ľudí robí veľké sochy. Ale voľakedy to bol obrovský problém dostať trojmetrový kus dreva, aj topoľa. Priemer 80 centimetrov aj viac kto mal, to vám všetko musia urobiť žeriavom. To má 1,5 – 2 tony také drevo. Naviac si to spracovať, to musí človek raz skúsiť. Na to už potrebujete v dnešnej dobe kvalitnú väčšiu motorovú pílu. Prakticky nemožno robiť ani dlátkami, ani sekerkou... Tam som malo prvý raz v ruke motorovú pílu. Pre mňa nebola problémom. Za hodinu som s ňou vedel rezať, a dokonca už na druhom tom festivale už som si našiel aj svoj taký vlastný výraz, že tú pílu používam ako výtvarný prostriedok. Nie som ani úplný profesionál, ani amatér, ale niekde medzi tým. Keďže mám profesionálne vzdelanie trošku iné a rozmýšľam profesionálne, tak aj môj prejav je taký poloprofesionálny. Tie veci vidím v určitých zjednodušených skratkách. Viem veľmi dobre, čo je abstraktné vyjadrovanie, proste – metafory spraviť. Viem pieseň, baladu, čokoľvek viem vyjadrovať do dreva. Vo Východnej sa musím prispôsobovať tak trochu tomu prostrediu aspoň tematicky. Robim si po svojom, ale témy musím robiť také ľudové, aby to tam pasovalo.
Galéria v amfiteátri
Aké témy ste ako rezbár už vo Východnej stvárnili?
Robil som tam napríklad tanečníkov, začal som basistom, potom Madonu z Východnej som to nazval, kde som doslova zlúčil prvky hudobné - basa, žena, výzdoba, tiež stuhy rôzne, čepce, čo ženy nosia, proste výtvarné prvky. Pre mňa to práve v tom je zaujímavé, že ja to dokážem tak poloprofesionálne pospájať do seba, a čakal som, čo tí ľudia budú tomu hovoriť.
Ako ste prijali ich reakcie?
Ľudia sa k tomu stavajú rôzne. Tí pokročilejší to berú skôr ako úspech, a tí druhí to skôr berú ako také že, ktovie, čo to má byť. To je tu vždy. Ja to beriem tak, že ľudí treba posúvať. Treba ich jednoducho kŕmiť niečím zložitejším, novším, aby nespali. Lebo to je najjednoduchšie, proste spať. A vnímať len to, čo je.
Čo by ste odkázali tým, ktorí ešte vo Východnej neboli, ani za folklórom, ani za dielami rezbárov v tamojšej galérii v amfiteátri? Prečo sa podľa kameramana, rezbára a priateľa folklóru Vladimíra Morávka oplatí do Východnej prísť?
Oplatí sa tam prísť, lebo ešte stále tam je čo vidieť. Jednak nikdy človek nepozná celé Slovensko. Človek môže byť rád, že pozná určité okolie, alebo to, s čím sa náhodile stretá. Vo Východnej na tej rampe a v sprievode vidí fantastické ukážky z celého Slovenska. Dokonca sú tam krásne ukážky trebárs z Turecka, z Ameriky, z Južnej Ameriky. Bývajú tam aj zahraniční hostia. Hoci to môže vidieť na javisku hocikde a dnes už v televízii, ale vidieť to naživo, a ako tí ľudia improvizujú pred tým davom, to je ojedinelé. A potom, čo je obrovské pri týchto festivaloch, že tam nie je vždy ani tak najlepšie to pódium, ale tie mimo-pódiá. Tam, keď tí ľudia sú tak perfektne naladení, a oni skutočne z duše ukážu, čo je v nich. Vykričia sa tam, vyskáču... Toto keď človek vníma, naozaj dušu človeka a jeho prejav, to tam je ojedinelé. Keď niekto toto chce vidieť a zažiť, tam toho má bohato. Môže si vyberať.
Rozhovor pripravil
Mgr. Milan Soukup,
tlačový tajomník FFV 2009
tlačový tajomník FFV 2009