Na Folklórny festival Východná spomína Martin Mešša, etnológ, riaditeľ Múzea ľudovej umeleckej výroby
Z mnohých spomienok na Festival vo Východnej rád spomínam na 50. ročník v roku 2004 kedy som organizoval Kresané do dreva po prvýkrát a hneď s rekordným množstvom účastníkov – desiati zo Slovenska a dvaja z Poľska – Andrzej Glod a Ludwig Lizoň. Jedenásť chlapov a jedna žena , ktorá mala ešte aj povinnosti v škole kde učila a končil sa jej školský rok na priemyslovke v Liptovskom Hrádku - domáca Východnianka Marianna Sabaková - znalec sympózia Kresané do dreva. Jej výborná diplomová práca venovaná tomuto podujatiu sa stala základom knižôčky, ktorú som s ňou spolu pripravil. Po prvýkrát si vyskúšala robiť veľkú sochu i to, ako je byť na sympóziu Kresané do dreva . Ostatní všetci boli skúsení rezbári. Ich prácu som poznal z výstav a časopisov, mnohých osobne a viacerí už boli aj vo Východnej i na podobných podujatiach. Boli to Ján Krajčí a Stano Polek z Košíc, Alexander Ladziansky z Banskej Štiavnice, Vlado Morávek z Bratislavy, Jano Palko zo Štiavnika, Ján Procner z Handlovej, , Dalo Novotný z Liptovského Hrádku , Paľo Lofaj z Likavky a moja maličkosť . Množstvo chlapov spoločného záujmu vytvorilo výbornú atmosféru pod májkou, okolo ktorej sme rozložili topoľové kláty a z nich robili sochy. Každý inú, svojskú, ktorá by hovorila o jeho tvorbe aj roky po sympóziu.Reputácia za pitný režimPrezidentom festivalu bol kamarát viacerých z nás milovník folklóru, jeho mecenáš a bývalý tanečník súboru Železiar Štefan Mráz. Pán prezident nás prišiel niekoľkokrát pozrieť, ako nám ide práca a ukázal sa ako grand, keď prispel peknou finančnou čiastkou „ na pitný režim.“ minerálky, pivko, džús i niečo na zahriatie či obnovu energie pri práci, či zahriatie keď sa zvečerilo a bolo chladnejšie.Chlapi chceli niečo kvalitnejšie a tak voľba padla na španielsky koňak. Problém bol, že v obchode mali len tri fľašky. Kúpil som jednu fľašku, o niekoľko dní ďalšiu, a potom aj poslednú. Koňak bol dobrý a padlo celkom fajn spláchnuť prach z pílenia dreva a z výfukových plynov od našich „štíliek“, husquárn i iných motorových píl, ktoré sa stali regulárnym a významným pomocníkom na sochárskych sympóziách. Neskôr, keď si návštevníci festivalu v tom obchode pýtali kvalitnejší koňak, v obchode sa dozvedeli, že nemajú. Lebo rezbári všetok vypili. Nepovedali ale, že mali len tri fľaše a to veru bolo pre jedenásť chlapov, dvanásť až štrnásť hodín denne sa oháňajúcich sekerami, pílami, dlátami a kyjanicami, ani nie štyri poldecáky na desať dní žalostne málo. Kúpil som aj jednu fľašu rumu, ale ten sa pil celých desať dní a ešte nám ostal aj po festivale. Takže reputáciu nám v obchode robili poriadne alkoholickú. Hafi medzi nami Slávnostnosť tohto ročníka malo podčiarknuť aj predstavenie zo Slovenského národného divadla v Bratislave, muzikál Na skle maľované. Jedným z populárnych a známych hercov v ňom bol aj Leopold Haverl, ináč každoročný návštevník festivalu vo Východnej. Nielen vtedy, keď konferoval. Obľubuje tento festival a jeho atmosféru aj ako divák. Často som ho stretával v podkove, kde podobných štamgastov festivalu sedávalo vždy dosť. „Hafi,“ ako ho volá celé Slovensko, sa zastavil aj pri nás – rezbároch. Popozeral, porozprával sa, vtipkovalo sa z oboch strán. Na záver sme si chceli urobiť spoločnú fotografiu. Hafi navrhol, že sa prezlečie do kroja. Keďže mu začínala priestorová skúška, už sme mysleli, že nepríde. Ale o nejakú hodinku, keď sme ho už ani nečakali, prišiel v peknom goralskom kroji a kričí: „ No, chlapi, poďte sa fotografovať, nech mám na vás nejakú spomienku!“ Fotilo sa s aparátom každého z nás, a Stano Polek ešte sólo s Hafim a svojím tancujúcim Detvanom. Záujem o robotu sme Hafimu vrátili. Skoro všetci rezbári sa boli večer pozrieť na muzikál. Keďže sme nemali lístky pre všetkých, išli tí čo to ešte nevideli. Ja som si ešte ako vysokoškolák v Bratislave bol niekoľkokrát pozrieť tento muzikál. Niekoľkokrát preto, lebo tam tancovali aj rúče dievčence z Gymniku. Od nich som dostával voľné lístky. Ale smutno mi pod májkou nebolo. Mal som muzikál ako z rádia, tak ako veľa iných, ktorí sa na predstavenie nedostali. Len zvuk so scény, ktorý sa v letný podvečer rozliehal do okolia. Vedel som však, čo sa deje na scéne. Samozrejme, mnohé šibalstvá, improvizácie, ktoré na scéne robil okrem iných aj Hafi, patriace k originalite každého z množstva repríz tohto úspešného muzikálu som nemal šancu mimo hľadiska zaznamenať. Muselo mi stačiť - počúvať zvuk, pesničky, ktoré sa na Slovensku stali hitmi. Pritom som dorábal druhú iba jeden meter vysokú sochu. Spájajúca „rosa z neba“Nadišiel záver vystúpenia a tíško sa spustil dáždik, málokto mal pršiplášť či dáždnik. Nebol to chladný dážď, ale hustý. Pod májkou však bolo sucho a fajn. Po vystúpení sa tam opäť zišli všetci rezbári, aj keď väčšina do nitky premočená, i množstvo divákov, lebo dážď naberal na intenzite, ale všetci v dobrej nálade z muzikálu. Nakoniec sme tí, čo sme ostali robiť pod májkou, nemali ani priestor rozohnať sa kyjanicou, keďže ľudí bolo ako v špičke v autobuse. Prišiel niekto s heligónkou, potom huslisti a basy. Spievalo sa, neskôr aj tancovalo pod májkou. Spontánne, bez organizovania, vari aj veselšie ako nasledujúci večer, keď to už bolo organizované. Ale zárodok sme tvorili my, partia rezbárov, ktorá tu trávila pri robote už šiesty či siedmi deň. Ráno o siedmej, ako každý deň počas podujatia, nás budil Janko Procner trúbením na važeckom rohu. Že trúbil dobre a fest, môžu potvrdiť aj Východnianci, ktorí sa nás spytovali, ktoráže trúba to tak mocno a pekne ráno vytrubuje. A my, že, to len preto, aby vedeli, že čas festivalu sa opäť blíži. Aby som priblížil rok, kedy to bolo, pripomeniem ešte jednu zvláštnosť, ktorú som vo Východnej toho roku prežil ako rezbár. Svoju sochu, ktorú som ten rok urobil, som pracovne nazval „Pesnička pre páva.“ Deti i dospelí, ktorí chodili pozerať našu prácu, ju svorne nazvali „Páslo dievča pávy.“ Dlho stála pred šatňou pri futbalovom ihrisku. A potom pri garáži obecného úradu. Dúfam, že sa s ňou opäť stretnem, tak ako s ostatnými sochami zo všetkých ročníkov Kresaného do dreva v amfiteátri.
|