Buďte nám vítaní pod naším Kriváňom
Na Folklórny festival Východná spomína
Zuzana Bartková – 77-ročná tanečníčka, pamätníčka prvého prípravného výboru z Východnej z roku 1953
Pochádzam z rodiny, kde oco a mama boli ochotníci. Stále hrávali divadlo, aj moja sestra. A ja som mala v láske folklór. Išli sme roku 1952 alebo 1953 do Strážnice a cestou naspäť sme si povedali: „Prečo by sme to aj u nás nemohli založiť?“ Tak sa to pomaličky začalo. Bolo to najskôr obyčajné pieskovisko. Mladí ľudia sme vozili hlinu a na spôsob Strážnice sme urobili ešte prvý elipsovitý amfiteáter. Robili to ochotnícki tesári. Tak to pokračovalo z roka na rok. Tešili sme sa, že sme mladí, a tancovali sme...
Spoznali ste množstvo obetavých ľudí, ktorí pripravujú Východnú...kto patrí podľa vás medzi tých najzaslúžilejších?
Ja som robila na Miestnom národnom výbore vo Východnej a mala som starostu Martina Debnára. Ten bol zanieteným folkloristom, nuž som si mohla dovoliť byť v rôznych komisiách, púšťal ma na všelijaké schôdze. Martin Debnár bol veľký človek. Aj môj tanečník, sólista Mišo Lehotský. On tiež. V tom čase celá partia mojich chlapcov a dievčat. Boli to veľmi krásne roky. Chlapcov už veľa pomrelo, ale keď sme chodili na rôzne vystúpenia, bolo vždy veselosti a veľkej švandy.
Spomínam si tiež, že na stanici bývali rodičia Janka Petrenku. Takí dvaja folkloristi, ktorí s láskou prijímali každého, kto tam s láskou prišiel. Vonku sa varili halušky a podávalo kyslé mlieko. Pomreli už. Na tých si rada spomínam. Ale všetkých sme s láskou prijímali. S Chvastekom som bola dobrá kamarátka, chodili sme po všelijakých sólach...
Je dnes Východná iná, ako boli tie prvé?
Mrzí ma, že obec Východná po toľkých rokoch akosi nič nezískala ako taká. Hlavná ulica, kadiaľ ide sprievod, je stará, špinavá. Ľudia nemajú na to, že by si to dajako dali do poriadku...Obecný úrad nemá na to, že by prispel ľuďom, aby si trošku vybielili okolie a domy. Teraz už možno hore v amfiteátri je niečo postavené. Ale roky rokúce bolo tak, že sa museli účinkujúci chodiť ubytovávať do okolitých dedín. Za toľké roky že by sa nemohol postaviť nejaký hotel, ktorý by tých ľudí prichýlil?! To ma mrzí...My sme boli len na zabezpečenie a na robotu.
Na koľkých festivaloch vo Východnej ste aj sama účinkovali ako tanečníčka a speváčka?
Skoro na každom. Ako vydatá som len spievavala so ženami. Teraz je už nový amfiteáter. Krásny. Aj som pri 50. Východnej ódu naň napísala a prednášala ju pred slovenským prezidentom Ivanom Gašparovičom. Ale nevidela som to, že sa za mnou na scéne premieta môj obraz z čias, keď som bola 18-ročná. Takto som recitovala. „Naše slávnosti slávia dnes veľký deň, nový šat obliekli, splnil sa dávny sen, tak spievaj, Východná, a nech trvá veky, jak bralá tatranské, a či dravé toky, veď, kde sú tie roky? Roky päťdesiate, keď sme začínali. Hlinu sme vozili, a potom si s Mišom sólo zadrepčili. Joj, keď som ja konôpky močiua...(To som spievala.) Žehnaj, bože, žehnaj, to nádherné dielo, a mne sa zo srdca povedať by chcelo, buďte nám vítaní, pod naším Kriváňom, tu, kde Váh sa perlí, šuhaj ovce hladká, kde klasov spev sa vlní po údolí, kde u nôh kríža kľačí moja matka, krásna si mi, krásna, domovina sladká.“
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí ešte vo Východnej neboli, prečo sa oplatí prísť nadýchať atmosféry festivalu?
Viete, čo je nádhera? Večer, keď mesiac svieti nad vami, v pozadí máte Kriváň, je to prekrásny pohľad. Je tu plno veselosti. Naozaj sa sem oplatí prísť.
Zuzana Bartková – 77-ročná tanečníčka, pamätníčka prvého prípravného výboru z Východnej z roku 1953
Pochádzam z rodiny, kde oco a mama boli ochotníci. Stále hrávali divadlo, aj moja sestra. A ja som mala v láske folklór. Išli sme roku 1952 alebo 1953 do Strážnice a cestou naspäť sme si povedali: „Prečo by sme to aj u nás nemohli založiť?“ Tak sa to pomaličky začalo. Bolo to najskôr obyčajné pieskovisko. Mladí ľudia sme vozili hlinu a na spôsob Strážnice sme urobili ešte prvý elipsovitý amfiteáter. Robili to ochotnícki tesári. Tak to pokračovalo z roka na rok. Tešili sme sa, že sme mladí, a tancovali sme...
Spoznali ste množstvo obetavých ľudí, ktorí pripravujú Východnú...kto patrí podľa vás medzi tých najzaslúžilejších?
Ja som robila na Miestnom národnom výbore vo Východnej a mala som starostu Martina Debnára. Ten bol zanieteným folkloristom, nuž som si mohla dovoliť byť v rôznych komisiách, púšťal ma na všelijaké schôdze. Martin Debnár bol veľký človek. Aj môj tanečník, sólista Mišo Lehotský. On tiež. V tom čase celá partia mojich chlapcov a dievčat. Boli to veľmi krásne roky. Chlapcov už veľa pomrelo, ale keď sme chodili na rôzne vystúpenia, bolo vždy veselosti a veľkej švandy.
Spomínam si tiež, že na stanici bývali rodičia Janka Petrenku. Takí dvaja folkloristi, ktorí s láskou prijímali každého, kto tam s láskou prišiel. Vonku sa varili halušky a podávalo kyslé mlieko. Pomreli už. Na tých si rada spomínam. Ale všetkých sme s láskou prijímali. S Chvastekom som bola dobrá kamarátka, chodili sme po všelijakých sólach...
Je dnes Východná iná, ako boli tie prvé?
Mrzí ma, že obec Východná po toľkých rokoch akosi nič nezískala ako taká. Hlavná ulica, kadiaľ ide sprievod, je stará, špinavá. Ľudia nemajú na to, že by si to dajako dali do poriadku...Obecný úrad nemá na to, že by prispel ľuďom, aby si trošku vybielili okolie a domy. Teraz už možno hore v amfiteátri je niečo postavené. Ale roky rokúce bolo tak, že sa museli účinkujúci chodiť ubytovávať do okolitých dedín. Za toľké roky že by sa nemohol postaviť nejaký hotel, ktorý by tých ľudí prichýlil?! To ma mrzí...My sme boli len na zabezpečenie a na robotu.
Na koľkých festivaloch vo Východnej ste aj sama účinkovali ako tanečníčka a speváčka?
Skoro na každom. Ako vydatá som len spievavala so ženami. Teraz je už nový amfiteáter. Krásny. Aj som pri 50. Východnej ódu naň napísala a prednášala ju pred slovenským prezidentom Ivanom Gašparovičom. Ale nevidela som to, že sa za mnou na scéne premieta môj obraz z čias, keď som bola 18-ročná. Takto som recitovala. „Naše slávnosti slávia dnes veľký deň, nový šat obliekli, splnil sa dávny sen, tak spievaj, Východná, a nech trvá veky, jak bralá tatranské, a či dravé toky, veď, kde sú tie roky? Roky päťdesiate, keď sme začínali. Hlinu sme vozili, a potom si s Mišom sólo zadrepčili. Joj, keď som ja konôpky močiua...(To som spievala.) Žehnaj, bože, žehnaj, to nádherné dielo, a mne sa zo srdca povedať by chcelo, buďte nám vítaní, pod naším Kriváňom, tu, kde Váh sa perlí, šuhaj ovce hladká, kde klasov spev sa vlní po údolí, kde u nôh kríža kľačí moja matka, krásna si mi, krásna, domovina sladká.“
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí ešte vo Východnej neboli, prečo sa oplatí prísť nadýchať atmosféry festivalu?
Viete, čo je nádhera? Večer, keď mesiac svieti nad vami, v pozadí máte Kriváň, je to prekrásny pohľad. Je tu plno veselosti. Naozaj sa sem oplatí prísť.
Rozhovor pripravil
Mgr. Milan Soukup,
tlačový tajomník FFV 2009
tlačový tajomník FFV 2009