Preskočiť na obsah

Na Východnú sa chodí preto, že ...

/uploads/71/78/71785075bf444c3db85cc5eecf06ff3e/Bacinsky-Ladislav.jpg
Na Folklórny festival Východná spomína
Ladislav Bačinský – choreograf, folklorista, Košice

Už viac ako 45 rokov chodievam do Východnej. Najskôr ako tanečník, neskôr aj ako člen programovej rady, organizátor, inšpicient, asistent réžie, scenárista a režisér programov Folklórneho festivalu Východná. Scenaristicky a režijne som pripravoval vari všetky typy programov. A vždy sa čosi udialo. Najväčšie obavy spôsobovalo počasie, ktoré Východnej nebolo akosi  žičlivé. Tých spomienok je naozaj neúrekom.


Bundov vzácny cimbal – skúška vodou
Práve s vrtochmi počasia sa vo mne zachovala spomienka, ktorá ma utvrdzuje v tom, že Folklórny festival  Východná je náš najväčší, najnavštevovanejší a najobľúbenejší folklórny festival na Slovensku. Že kto sa ho odhodlá  vidieť, urobí preto všetko a za akúkoľvek cenu.
Aj vtedy, asi tak pred 35 rokmi, bol amfiteáter naplnený divákmi. Nálada z práve prebiehajúceho záverečného programu bola vynikajúca. Na scénu práve prichádzal Folklórny súbor Železiar so svojou chýrnou ľudovou hudbou Bundovcov. Lenže spolu s nimi aj prvé, iba nesmelé kvapky dažďa, hoci obloha neveštila nič dobré.
V polovici programového čísla to však zrazu zaburácalo, zhrmelo a spolu s ohnivými bleskami sa spustil taký lejak, že diváci ani nestihli vstať zo svojich sedadiel. Z javiska ušli iba tanečníci a muzikanti. Okrem jedného - cimbalistu Eugena Bundu. Ten vlastným telom zakrýval svoj „vzácny nástroj" a neustále volal o pomoc, ratovať cimbal. Niekoľkí sme v zákulisí hľadali poklop. Iní sa chopili cimbalu a vliekli ho priamo do zákulisia k autobusu. V tom lejak, akoby čarovným prútikom ustal a z oblohy sa milo usmialo slniečko. Diváci zhodili zo seba mokré tričká, odfŕkali vodu z plášťov a dáždnikov a čakali ďalej. Neraz som prenášal cimbal, ale tento bol oveľa - oveľa ťažší, ako všetky pred ním. Verte - neverte, najmenej dve vedrá vody sme z neho vyliali. Eugen len horekoval, božekal, lamentoval nad svojím nástrojom. Že už je po ňom. Už si na ňom viacej nezahrá. Že sa rozsype a bude z neho len kopa triesok. Stačilo pár minút a aj za výdatnej pomoci hrejivých lúčov slnka, organizátori scénu dali do poriadku a ďalšími programovými číslami  sa pokračovalo až do konca - ako keby sa nič nestalo.
Bolo dobré, že sme v tej ťažkej chvíli Eugena podržali. Cimbal skúšku „vodou a ohňom" vydržal. A Eugen si na ňom ešte dlho - dlho poihrával. Aj keď v tom nepríjemnom roku tvrdil, že na Východnú ho už viac nikto nedostane. Bol tam ešte veľa - veľakrát a tešil sa... Bolo mu pri srdiečku vždy dobre. Vždy sa však pozrel na oblohu. A keď bolo tak trochu tesno, povedal: „No nič, my to zvládneme !" Rovnako sme to zakaždým prežívali aj my, ktorí sme programy pre našich verných rok čo rok pripravovali a vraveli sme si: „My to zvládneme !" Pretože keď už tam tí naši verní prišli a vydržali, zaslúžia si, aby odišli spokojní a blažení.

Ladislav Bačinský