Preskočiť na obsah

Svadba pod Tatrami...

(Priamy prenos STV)
Folklórne súbory, skupiny a sólisti
Scenár: Jaroslav Moravčík a Štefan Zima
Réžia: Jaroslav Moravčík
Spolupráca: vedúci súborov
Sprievodné slovo: Dušan Jamrich
Réžia televízneho prenosu: Peter Hudák
Miesto: Hlavná scéna

Svadobné veselie má veľkú príťažlivosť. Každý si tu príde na svoje. Všade iba radosť, smiech a spev. S mladým párom sa raduje každý. Víno tečie potokmi, mladí sa môžu do chuti zabaviť, vytancovať. Starší si zase dobre zajedia, vypijú a porozprávajú sa so známymi. To všetko však po sobáši, keď sú už vážnejšie ceremónie za nami, ako rozlúčka, kostol, vchádzanie do nového domu, snímanie party, čepčenie.
Svadba je očarujúca. Vie rozhodiť priehrštie šťastia a blaženosti, hoci len na málo dní. A dobre to padne – ako rozpukanej zemi rosa letných dní. Zobudí v duši driemajúcu fantáziu a maľuje kvety na kroje, práve také, aké kvitnú pod Tatrami. Vyčarí melódiu, ktorá drieme v srdciach, kde sa zachytáva za letných podvečerov, keď sa hrabe seno a keď horou vietor šumí... Zašepce do srdca – na cestu domov a klebetný potôčik pošepne ďalej, keď sa usmeje, zachichoce a hybaj ponad skalky pod jelšiny.
A z takýchto chvíľ čosi prilipne na dušu, na okraj srdca a stačí potom radostná chvíľka, milá príležitosť, svadba a z tých ukrytých tónov zrodí sa ČISTÁ ĽUDOVÁ PIESEŇ...
Úryvok z knihy Svadba pod Tatrami od Jozefa Jergu.

Účinkujú folklórne súbory, skupiny a sólisti: DFS Ďumbier, FS Rozsutec, Trenčan, Poľana, Magura, Kečera – Jakubany, Stavbár, Družba, Partizán, FSk Sliačanka

Úryvok z Hájnikovej ženy:
Keď do chrámu
vstúpili (bo vraz vošli, spolu)
už velebný znel introit,
na krídlach spevu celý zbor,
sa vznášal v duchu vytržení,
naproti oltár v svetiel plamu,
kňaz pri ňom práve v uklonení,
odetý v brokát, aksamit -
kam zazrieť, zvšadiaľ plápol, kmit,
sťa zlaté v letku holubice,
i slnko okny žiarny zor,
hľa, vsiela, božej do posluhy,
kostola vnútrom skvelé dúhy
spájajúc, anjelské jak mosty,
tvár svätých vzňatá od milosti.

Naproti, bližšie ku oltáru,
od pospolitých oddelene,
jak na sihoti, vyvýšene,
s podstavcom čudesného tvaru,
pod praporcami z šarlátu,
čo stropom svisli rozkrídlené
sťa palmy, riasu bohatú
pooprúc v štíty vytýčené,
pod hviezdovitou vôkol strieškou,
nad ktorú erbu skvie sa pych,
za pozlátenou hustou mriežkou -
tam sedadlo má patronát.
No sotva niekto z týchtam ľudí
(a mnoho ich je, vera mnoho)
s istotou môže povedať,
že videl v ňom raz sedieť koho.
Dnes predsa kýs´ tam stín a mih,
vše vzrušia sa, jak znamenať -
nu, iste dlhá chvíľa, nudy...

Dial modlila sa, spievala
a vďačnou dušou jasala.
Ku vzdychom, v hlahol piesne svieži
jak sprievodom jej srdce tlčie,
na bohoslužbe visí celá,
je jak to kladivôčko v spieži,
Cez  závoj skrúšenosti vonný,
cez kadidlo, čo v strop sa roní -
nie, nebadala, nevidela,
zo stolice tam húšťou mreží
čo predrali sa, ako strela,
a strehotali oči vlčie -
Keď spiatky išli po kostole,
už celkom bola dobrej vôle,
zapadli mračné myšlienky.
I bola zasa šťastná žena,
jak kvietok skvetlý u prameňa,
blíž vody cítiac korienky.
Šli, len tak lesom šumelo,
on pramáličko chybelo,
že nezabral ju na ramená....


Dobre nám, sladko nám, ako na konárku.
Hora šumí vôkol, nad ňou krúži sokol -
my tu v tesnom párku.

Dolu letí hviezda - prosto k nám do hniezda.
Vitaj, hviezdo z neba ! Čo chceš ? čo mám z teba  
- Nesiem, čo vám treba...
                                Pavol Országh Hviezdoslav