Kresané do dreva...
Majstri ľudového remesla
Príprava a realizácia: Martin Mešša
Miesto: Areál amfiteátra
otvoriť fotogalériu
Rezbári:
Michal Bárta (1962), Bystričany, okr. Prievidza
Rezbárstvu sa popri iných výtvarných záľubách venuje viac ako 20 rokov. Výrazný cit pre hmotu a jej stvárnenie ako predpoklad sekania, vyrezávania či modelovania tvarov využíva vo veľmi širokom spektre zobrazení. Nadanie a chuť tvoriť ho viedli od prvých sošiek v duchu obdivu k africkému ľudovému umeniu k vlastným námetom reliéfov a sôch často v zložitých kompozíciách vychádzajúcich zo snahy využiť tvar dreveného samorastu, v snahe vyskúšať či ukázať svoju zručnosť a nadanie, i jednoduchých sôch z dedinského života tak, ako si ich pamätal z detstva či videl vo filmoch a televízii. Michal Bárta generačne, vzdelaním a konkrétnym záujmom o sochársku tvorbu patrí ku skupine neškolených tvorcov, ktorí vo svojej tvorbe stoja akoby na rozhraní medzi dialektom ľudového rezbárstva, rečou domácemu zdanlivo jednoduchou a zrozumiteľnou, ktorá sa im zdá akoby menej hodnotnou, a takpovediac spisovným jazykom či latinčinou profesionálneho umenia. V niektorých jeho starších prácach ako keby vyhrávala zručnosť nad výtvarnosťou. Je viditeľná úporná snaha vytvoriť umelecké dielo. Touto fázou, ktorou mimochodom prechádza skoro každý tvorca, prešiel k ďalšej, ktorú môžeme charakterizovať ako pochopenie krásy jednoduchosti, keď zdanlivo jednoduché sochy vyznievajú výtvarne vyzretejšie, lepšie než zložité kompozície či sochy jeho výtvarných začiatkov. Je to však výtvarne omnoho vyspelejší výraz vyžadujúci abstraktné výtvarné myslenie rovnako ako rezbársku zručnosť. Na jeho sochách sa objavuje zjednodušenie, výraznejšia skratka, typická pre tradičné ľudové rezbárstvo. Napriek tomu, že hovoríme o určitých princípoch ľudového rezbárstva, každý tvorca vytvára jedinečné a originálne sochy zodpovedajúce jeho schopnostiam i zručnosti. Tak i Michal Bárta sa snaží dať každej postave individuálny výraz. Táto tvorba približuje Michala Bártu hľadaním efektného zrozumiteľného zobrazenia viac k výrazu moderného sochárstva než staršie výtvarne a rezbou preexponované práce. Možno práve tu sa zhodnotila jeho známosť s majstrom ľudovej umeleckej výroby Jozefom Lenhartom z Bojníc, známym svojím zmyslom pre jednoduchú krásu, od ktorého získaval znalosti a preberal skúsenosti. Jeho sochy zobrazujúce témy z vinohradníctva majú svoj rukopis, pôvab zdanlivej jednoduchosti, ktorá je však vyjadrením výtvarnej abstrakcie smerujúcej k jednoduchému podaniu zložitých vecí. Bárta vytvoril nielen zobrazenia, podobu ľudí, ale dal im duševný rozmer vyjadrujúci náladu či citové rozpoloženie.
Každoročne sa zúčastňuje na podujatí propagujúcom ľudové remeslá v Bojniciach. Vystavoval v Ružomberku a v oblasti hornej Nitry. Vo Východnej na sympóziu Kresané do dreva sa zúčastňuje po prvýkrát.
Ferdinand Bolebruch (1943), Nové Mesto nad Váhom
Rodák z Gbelov sa rezbe venuje vyše päťdesiat rokov a vo Východnej nie je úplne neznámy. Na železničnej stanici jeho Žena s chlebom vítala návštevníkov festivalu počas mnohých rokov a bola tam ešte donedávna. Bolebruch patrí ku generácii autorov, ktorá organicky nadviazala na staršie formy sochárskej ľudovej tvorby, ale pre istotu sa ešte o tom ubezpečuje aj dôkladným poznávaním tradičnej i súčasnej drevorezby. Napriek tomu ide vlastnou cestou. Má svoju štylizáciu, zjednodušenie, charakteristickú proporcionalitu postáv s natiahnutými trupmi i veľkosťou hlavy. Napriek tomu je konečné vyznenie harmonické a pôsobivé. Tematicky sa inšpiruje životom dediny v minulosti, najmä rázovitými postavami Gbelov svojho detstva, rôznych záhoráckych strýčkov, tetičiek i poľných hájnikov – hotárov, ale i postavami z rozprávok a pesničiek. Inšpiroval sa aj sakrálnou tematikou, ktorú zobrazuje v podobe kaplniek – Božích múk.
Je členom Klubu skalických výtvarníkov a Klubu Petra Matejku v Novom Meste nad Váhom. Zúčastnil sa na viacerých plenéroch na Slovensku, v Čechách, v Rakúsku, vo Francúzsku a v Nemecku. Jeho práce mohli návštevníci vidieť na kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Významná je jeho účasť na výstave Mosty, ktorá je prezentáciou profesionálnych i neprofesionálnych výtvarníkov z celej Európy.
Alexander Ladziansky (1953), Banská Štiavnica
S drevom sa zoznamoval v stolárskej dielni svojho starého otca, ktorý ho zaúčal do tajomstiev remesla i vlastností dreva. Jeho vzťah k drevu aj k hudbe sa prejavil vo výrobe drevených hudobných nástrojov, od ktorých bol len skok k vyrezávaniu sôch a sošiek z dreva. Rezbe sa systematicky začal venovať až v dospelom veku (1975). Od prvotín po dnešok dospel k vlastnému štýlu – jeho sochy sú prosté vo výraze a silné v estetickom zážitku. Hudobné nástroje však v jeho tvorbe ostali ako neodmysliteľný atribút ľudových muzikantov. Rád sa inšpiruje domácou štiavnickou rezbárskou školou a hlavne staršími soškami z betlehemov, ktoré rozvíjali pastiersku tematiku, ako aj bohatou tematikou baníctva a remesiel typických pre Banskú Štiavnicu. V prácach, kde zobrazuje postavy z Banskej Štiavnice či okolitých dedín v čase jeho detstva a reminiscencií z rozprávania rodičov a starých rodičov redukuje ľudový odev ako znak, ktorý len málo zaraďuje nositeľa regionálne do tej či onej oblasti ľudového odevu, ale viac do prostredia roľníkov a pastierov, jednoduchých ľudí. Ladziansky urobil aj tu vo Východnej niekoľko prác s motívom listnatého stromu, od ktorého odvíja celý dej súsošia, či už chlapca hrajúceho na píšťalke, alebo starého manželského páru sediaceho v tieni jeho košatej koruny. Kým v tvorbe sôch robí bez dôrazu na detail, v reliéfnej tvorbe hrá detail významnú úlohu. Osobitnú kapitolu jeho tvorby predstavujú plastiky a reliéfy s baníckymi motívmi. Ladziansky patrí medzi osobnosti, ktoré svoj výrazový štýl hľadajú a objavujú v každom kmeni stromu. Jeho sochy, napriek niekedy kompozičnej náročnosti, pôsobia na diváka úprimne, čo dosahuje jednoduchými výrazovými prostriedkami a výberom témy. Na sympóziách Kresané do dreva vo Východnej od roku 1994 vytvoril vyše desať zaujímavých sôch a súsoší.
Stanislav Ondrík (1949), Tvrdošín
Rezbárstvu sa venuje od roku 1999. Pracovať s drevom však začal už omnoho skôr, niekedy v detských rokoch, no rezbe sa systematicky začal venovať až v päťdesiatke. Dnes je pre neho nielen záľubou, ale aj vášňou, čo možno dokladovať hlavne účasťou na rôznych plenéroch a stretnutiach rezbárov i chatou plnou vlastných prác. Zúčastnil sa na podujatiach v Tvrdošíne (2004), Liptovskom Hrádku (2004), Dolnom Kubíne (2005), v Oravskom Podzámku (2005), Humennom (2008). Časom sa mení a zdokonaľuje jeho rezbársky rukopis. Z počiatočných, trochu ťažkopádne pôsobiacich sôch sa prepracoval k zaujímavému rezbárskemu výrazu, v mnohom inklinujúcom k rezbárstvu z poľskej strany Oravy. Problém so stvárnením niektorých častí sochy sa stal jeho akoby autorským podpisom, zvláštnosťou, ktorá dáva jeho sochám čaro výtvarnej naivity. Atribútmi, oblečením umiestňuje tematicky svoje sochy do prostredia života a práce na oravskej dedine v minulosti. Veľkými inšpirátormi jeho práce s drevom boli otec a syn Siváňovci. So Štefanom Siváňom mladším pracoval aj na sympóziu v Liptovskom Hrádku v roku 2004, ktoré pripravil Dalibor Novotný pre využitie víchricou vyvráteného obrovského kmeňa starého javora. Na sympóziu Kresané do dreva sa zúčastňuje po prvýkrát.
