Preskočiť na obsah

Z histórie Scénickej žatvy

Každoročná martinská Scénická žatva je fenoménom v našej divadelnej kultúre takým ojedinelým (nielen čo do počtu ročníkov, ale predovšetkým pre obrovský záber pri výbere súborov z celoštátnych postupových prehliadok činoherného a hudobného divadla, divadla dospelých hrajúcich pre deti, detskej dramatickej tvorivosti, divadla poézie, umeleckého prednesu, tanečného divadla, scénických miniatúr), ktorý umožňuje kriticko-teoretickou reflexiou určité procesy analyzovať, následne abstrahovať a zovšeobecniť. Martinská žatva vždy bola najvyššou školou a mala svoje diskusné fóra s renomovanými divadelnými kritikmi a školenia i tvorivé dielne s vysokoškolskými pedagógmi. Preto nie je jednoduché nájsť ďalšie inšpiračné podnety pre jej nový štatút. Všeobecne platí, že každý dobrý festival má svoju neopakovateľnú atmosféru. Tú však vytvárajú účastníci (tvorcovia a diváci), pre ktorých zorganizujú usporiadatelia vhodné podmienky. Medzi dôležité faktory patrí zostavenie programu účinkujúcich podľa prehľadného výberového kľúča, zabezpečenie kvalitnej odbornej poroty a redaktorov, vyhovujúce hracie priestory, zaujímavý vzdelávací a spoločenský program, samozrejme priestor – divadelný klub, kde sa môžu v priebehu celého podujatia účastníci stretávať, a o primeranom, lacnom ubytovaní a stravovaní ani nehovorím. Scénická žatva sa spravidla koná v druhej polovici októbra a tých šesť dní sa rôzne presúva, buď od pondelka do nedele alebo od piatku do stredy. Hľadanie technicky vyhovujúcich priestorov, ktoré by sa najviac priblížili tým, v akých amatérske súbory pracujú je tiež veľmi dôležité, tak ako aj ochota technického personálu, a tak účastníci Scénickej žatvy poznajú v Martine priestory od Domu kultúry ROH cez Starý závodný klub (teraz pod názvom Dom odborov Strojár), Kino Mladosť, SOUS, Hala na ulici A. Pietra, Turčianske osvetové stredisko, Biblická škola až po priestory Divadla SNP Martin (Národný dom a Štúdio). Vráťme sa však trochu do jej histórie:

Na záver tretieho cyklu oživených slávnych jesenných Martinských kultúrnych slávností na Martinskom divadelnom festivale 1967 členovia prípravného výboru rokovali o koncepcii ďalších ročníkov martinských festivalov. Väčšina účastníkov navrhovala, aby sa stal festivalom festivalov, a to reprezentáciou najvyššie ocenených predstavení z festivalu humoru a satiry v Bratislave, z celoslovenskej prehliadky ochotníckych divadelných súborov v Spišskej Novej Vsi i z festivalu divadiel poézie na Štúrovom Zvolene, ako aj ďalších prizvaných súborov. V diskusii sa prízvukovala potreba vydávania bibliografií k tomuto podujatiu a znovuuvedenie cien a odmien, ktoré v roku 1967 chýbali. Rovnako sa prízvukovala potreba vhodného spájania prehliadky ochotníkov s vystúpeniami profesionálov, prehĺbenie a skvalitnenie súťaže monológov, potreba organizovať školenia pre väčší okruh ochotníkov, pri ktorom môže najlepšie pomôcť usporiadateľom Osvetový ústav. Na záver sa hovorilo o mieste festivalu v rámci prehliadok na Slovensku. Martinský festival nechcel rušiť nič, čo si medzičasom vytvorilo tradíciu, ale naopak, uvádzať do prirodzeného stavu vedomie kontinuity o výsledkoch umeleckej tvorby predchádzajúcich generácií ako konfrontačný základ pre podnecovanie súčasného vývinu. V rámci Scénickej žatvy (21. – 25. októbra) uskutočnil sa tretí ročník Martinského divadelného festivalu a na počesť histórie niesol už označenie 43. festival O memoriál ÚSODu. Dodatočne sa do pamätnej knihy ÚSODu – Čestného venca víťazov zapísali divadelné súbory, ktoré spĺňali kritériá za uplynulých dvadsať rokov, a to: najmenej dvojnásobná účasť na celoslovenských prehliadkych, výrazný podiel na progrese slovenského ochotníckeho divadla a sústavnosť práce. Do Venca sa zapísalo 16 súborov. Sviatky bábkarskej tvorby sa aj pri VI. festivale bábkového divadla konajú v rámci Scénickej žatvy ako jej druhá časť, ale s časovým posunom (13. – 16. novembra). Pre bábkarskú tvorbu, ktorá sa neraz cítila osamotená, izolovaná od kontextu ostatných zložiek národnej kultúry, takéto začlenenie malo veľký význam. Zaradená do jednotného prúdu prehliadok je aj divadelná bábkarska tvorba uvedomelou, zámernou a takto aj oceňovanou hodnotou.

V roku 1970 sa do prípravy a priebehu súťaže a prehliadok zapája novozrodený Zväz divadelných ochotníkov Slovenska a Ministerstvo kultúry SSR, Ministerstvo školstva SSR a ďalšie organizácie a inštitúcie vyhlasujú po prvý raz pre Slovenskú socialistickú republiku súťaž záujmovej umeleckej činnosti vo všetkých odboroch. Koncepcia jej divadelnej časti je spoločným dielom ZDOS a Osvetového ústavu. Usporiadateľmi súťaže na všetkých stupňoch (okresná, krajská, celoslovenská) sú predovšetkým osvetové zariadenia v úzkej spolupráci s orgánmi ZDOS a realizovať ju budú predovšetkým a v konečnom dôsledku ochotníci.   

Oproti predchádzajúcim ročníkom, keď sa Scénická žatva, organizovaná Maticou slovenskou, skladala zo samostatných prehliadok činoherného divadla a divadla bábok, usporiadatelia pokusne spojili oba festivaly do jedného celku: 44. ročník O memoriál ÚSODu (prehliadka víťazov slovenských ochotníckych súťaží a hostí) a 7. bábkarský festival – Gašparkov štít. Spojením činohernej a bábkarskej časti sa na Scénickej žatve 1970 (17. – 24. októbra) vytvoril priestor na vzájomnú konfrontáciu a tvorivé ovplyvňovanie. Viacerých bábkarov už vtedy ovládol pocit, že prišli o svoj festival a boli vytlačení na okraj festivalového diania. Nemožno nepriznať, že sa to prejavilo na menšej účasti bábkarských súborov, osvetových pracovníkov, pedagógov, profesionálov, ako aj na návštevnosti predstavení. Tento pocit bude pretrvávať ešte niekoľko rokov, pretože celoslovenská prehliadka bábkarských súborov a sólistov sa koná v Žiline každé dva roky, to znamená, že bábkari na Scénickej žatve nemajú každoročne svojich celoslovenských víťazov, ale len výber z krajských prehliadok. Výsledky Scénickej žatvy 1970 a zdôraznenie kladov pestrej a zaujímavej programovej ponuky, ktorá vznikla spojením dvoch martinských festivalov však potvrdili opodstatnenosť ich súbežnosti. Možno povedať, že týmto programom sa po prvý raz začal skutkom napĺňať postulát, aby Scénická žatva bola prehliadkou víťazov prehliadok, aby bola príležitosť na porovnávanie ochotníkov rôznych kategórií, divadelníkov ochotníckych a profesionálnych, slovenských a čaských, našich a zahraničných. Na tomto ročníku sa stretlo bábkové divadlo pre deti s bábkovým a činoherným divadlom detí. Tieto dve sféry divadelníctva sa mnohokrát zamieňali a vznikali z toho zbytočné nedorozumenia. Umenie pre deti a tvorivá činnosť detí sú však dve rozličné veci a ani ich adresát a konzument nie sú totožní. Ochotníci hľadajú a nachádzajú také prostriedky, ktoré môžu byť inšpiratívne aj pre profesionálne scény. Idú za maximálnou jednoduchosťou, za hravosťou, poéziou a národným svojrázom. Táto konfrontácia jasne ukázala, že ochotnícke divadlo si hľadá a nachádza vlastnú cestu. Nenapodobuje profesionálov a nepúšťa sa do nerovného zápasu s nimi. Nechce im robiť konkurentov v nákladnosti scénickej výpravy, v inscenovaní dramatických textov.

Scénická žatva aj v ďalších ročníkoch ako festival festivalov ponúkala to najpodnetnejšie, čo sa v tej-ktorej kategórii ochotníckeho, detského a bábkového divadla urodilo. Umožňovala vytvárať atmosféru slávnosti, priateľskej a pracovnej pohody, bez strachu o výsledok v súťaži. Jednotlivci a súbory opäť získavajú vecné a finančné ceny a zapisujú sa do Venca víťazov – O memeriál ÚSODu a Gašparkov štít. Pokles umeleckej úrovne niektorých inscenácií od ich prezentácie na celoslovenských prehliadkach vyvoláva opätovné pochybnosti o vhodnosti jesenného termínu festivalu a zároveň tiež nedôveru k spojeniu dvoch autonómnych martinských festivalov (činoherný a bábkový), hoci väčšina účastníkov neregistruje organizačné nevýhody spojenia a oceňuje jedinečnú možnosť konfrontácie vývinových trendov, úrovne a spôsobu divadelnej práce činoherných a bábkarských súborov. Aj pred Scénickou žatvou 1973 vyslovovali vedúci detských divadelných súborov obavy, či je vôbec možné zreprízovať niečo také subtílne, krehké, plné detskej fantazijnej tvorivosti; či dokáže pedagóg s detským kolektívom, ktorý vyprovokuje k spontánnej tvorbe a hravosti, z ktorej potom vzniká konečná podoba inscenácie, zafixovať v deťoch tvar, ktorý sa nerozkolíše v tempe a rytme a nevznikne z neho pri reprízach a s odstupom času len presná, chladná reprodukcia. Obavy sa potvrdili najmä pri tých kolektívoch, kde deti cez prázdniny rýchlejšie vyspeli a stratili svoju prirodzenú detskú hravosť, čo sa mnohokrát na prehliadke zopakovalo. Ministerstvo kultúry SSR po prvý raz udeľuje hlavnú cenu Scénickej žatvy 1974 na slávnostnom otvorení festivalu. Do Venca víťazov sa zapísali súbory, ktoré sa súťažnou cestou zúčastnili na Scénickej žatve po druhý raz po sebe a ceny spoluorganizátorov získali na záver súbory a jednotlivci.

Scénická žatva v Martine sa stala predovšetkým miestom syntetizovania poznatkov o ochotníckom divadle, o jeho tvorivých, organizačných a spoločenských problémoch. To znamená, že konfrontácia jeho výsledkov a spoločenských funkcií divadla sa stáva alfou a omegou tohto festivalu – zrkadla. Kde inde možno v takom krátkom časovom úseku uvidieť súbory troch činoherných kategórií (základná, pokročilá a vyspelá), detské divadelné súbory, bábkarské súbory detské a dospelých, české bábkarské a činoherné kolektívy, súbory našich maďarských a ukrajinských spoluobčanov. A do tejto konfrontácie vstupujú súbory zo zahraničia, ako aj zahraničných Slovákov. Na seminároch (organizoval ich Osvetový ústav a Matica slovenská) okrem hodnotení festivalových inscenácií odzneli aj špecifické témy: Estetické otázky detského divadla, Ruská, sovietska a slovenská klasická dráma na našich javiskách, Bábkoherec pred paravanom, Ochotníci a autorský zákon a mnohé ďalšie. Nie je potrebné na tomto mieste hodnotiť jednotlivé inscenácie a individuálne výkony. V naprostej väčšine prípadov sa tak už na stránkach Javiska stalo po celoslovenských či iných podujatiach. Treba len zdôrazniť, že ochotnícke súbory činoherné, detské i bábkarske prešli inovačným procesom a predkladali o tom divákom dôkazy aj progresívnou formou a umeleckým spôsobom.  

V roku 1976 po prvý raz organizoval Scénickú žatvu Osvetový ústav v Bratislave, ktorý vystriedal po rokoch Maticu slovenskú ako hlavného usporiadateľa. Ďalšími spoluorganizátormi boli Stredoslovenské KNV, ONV, MsMV v Martine a Dom kultúry ROH Turčianskych strojární spolu s výkonnými realizátormi mnohých zámerov organizátorov – obetavými členmi divadelných súborov: bábkarského a činoherného. V tomto ročníku medzi účastníkov festivalu pribudol aj víťaz festivalu MJF v Poprade, neskôr ešte nominácie z Hviezdoslavovho Kubína (recitátori a divadlo poézie) a z celoslovenských prehliadok, ktoré organizovali ďalšie kultúrne inštitúcie. Od tohto ročníka vznikol súpis súborov, ktoré za najpodnetnejší mimoriadne tvorivý čin získali Cenu Ministerstva kultúry SSR (neskôr s názvami: Prémia ministra kultúry SSR, Cena Osvetového ústavu, Cena Národného osvetového centra, Cena generálneho riaditeľa NOC). Samozrejme, že organizátori sa usilovali zakotviť do Smerníc o usporiadaní festivalu, aby to bolo najvyššie udelené ocenenie ako každoročne udeľovaná Cena ministra kultúry v oblasti amatérskeho divadla a umeleckého prednesu. Okrem nej mohli získať Plaketu G. Fejérpataky – Belopotockého. Semináre sa prestali uberať cestou hodnotení jednotlivých inscenácií, ale začali sa venovať obecným problémom inscenačnej praxe, tak ako ju nastolili inscenácie hier zúčastnených súborov  reprezentujúcich na martinskom javisku vzorku súčasného ochotníckeho divadla. Ku vtedajším zvlášť podnetným predstaveniam profesionálnych režisérov spolupracujúcimi s amatérmi začali pribúdať mená profesionálnych dramaturgov a hercov, ktorých réžia nebola profesiou, ale aj aj ochotníkov, ktorí sa svojimi ambíciami medzi nimi mnohokrát presadili. Na Scénickej žatve opadla súťažná tréma, pocit zodpovednosti zväzujúci ruky, nohy a hrdlo. Ale slovenskí ochotníci si uvedomili, že chcú obstáť v konkurencii umeleckého a spoločenského účinku svojej celoročnej práce, aj keď sa neudeľujú ceny. Festival nemilosrdne konfrontuje rôzne katégorie, rôzne žánre i druhy divadelnej činnosti a podáva výrečne obraz o slabinách i kvalitách. Obrat nastal v príprave súborov na prehliadku, ktoré začali vyhľadávať možnosti na zmnoženie počtu repríz, aby do Martina prichádzali s vyzretými výkonmi. Hoci slovenské súbory nemali dostatok príležitostí cestovať na zahraničné festivaly, nehrozilo im  nebezpečenstvo izolácie. Vďaka pochopeniu odboru zahraničných stykov MK SSR, mohli na Scénickú žatvu prichádzať súbory a jednotlivci v hojnom počte. Mnohé súbory práve tu odštartovali svoju cestu na Svetový festival amatérskeho divadla alebo získali pozvanie na festival v zahraničí. Zásluhu na tom mali pozorovatelia zo zahraničia, ktorí sa tu zišli či už na valnom zhromaždení, pracovnom stretnutí  stredoeurópskeho výboru amatérskeho divadla CEC AITA/IATA, diskusii redaktorov o odborných divadelných časopisoch, seminári o organizovaní festivalov so zahraničnou účasťou, dva ročníky medzinárodnej konferencie Autor – inscenácia – kritika (ktorá sa uskutočnila v spolupráci so Združením slovenských divadelných kritikov a teoretikov, AICT a AITA/IATA). Na Scénickej žatve 1979 zaznela niová festivalová zvučka, menilo sa logo a pribudli kvalitné propagačné materiály. Po mimoriadne úrodných ročníkoch, kedy napr. v roku 1980 predstavenia videlo okolo 5 000 divákov prichádzajú aj organizačné problémy. Od roku 1982 sa nedal používať výberový kľúč, podľa ktorého usporiadatelia pozývali víťazné súbory. Zapríčinila to nová štruktúra celoslovenských prehliadok pozmeňujúca ročné cykly na dvojročné a zaznamenali sme ďalší úbytok bábkarských súborov. No treba spomenúť aj generačnú obmenu, Scénická žatva sa stala festivalom mladých divadelníkov. Aktívna účasť občanov na zmenách v roku 1989 odsunula amatérsku umeleckú tvorbu na čas do úzadia. V prvom roku Slovenskej republiky sa rodia prvé organizačné a administratívne problémy. Prestávajú platiť smernice, ktoré schválilo Ministerstvo kultúry SSR - o organizovaní podujatí, o kategorizácií súborov, o udeľovaní Pamätnej plakety G. F. Belopotockého a ďalšie. Tradičná púť za kultúrou do Martina stráca na intenzite. Samozrejme, že je tu oveľa viac príčin, ktoré priniesla so sebou transformácia celej spoločnosti. V deväťdesiatych rokoch sa potvrdili slová Jara Riháka, člena odbornej poroty , že „na Scénickej žatve zaujme len ten, kto prinesie do Martina predstavenie vlastné, autentické, vychádzajúce zo svojho nezameniteľného spôsobu videnia a štýlu práce, kde tvorivosť, a nie opakovanie poznaného je zmyslom práce, kde hľadanie vlastného výrazu v množstve podôb a foriem divadelného umenia sa spojí s jasne formulovanou myšlienkou, alebo cestu k silnej myšlienke nenápadne a potichu pripraví. Lebo dá sa tak, aj trochu inak, ak je to z veľkej hĺbky“.

Na Scénickej žatve 2002 a 2003, ktorá sa uskutočnila v rámci Mesiaca slovenskej a českej kultúrnej vzájomnosti (v minulosti sa konala pri rôznych príležitostiach a na počesť významných výročí) sme zúžitkovali dobré skúsenosti z minulých ročníkov. Opäť tu bola výstava, zasadnutie občianskych a mimovládnych organizácií, mimoriadny divadelný program. V najväčšom rozkvete Scénická žatva v Martine hrdo otvárala brány galérií, múzeí, kín, Slovenského múzea v prírode, Divadelných dielní a šatnice a pripravovala sa na otvorenie Múzea ochotníckeho divadla, ktoré chýba divadelníkom tak, ako aj vydávanie divadelných a bábkových hier.

Model Scénickej žatvy je dobre postavený a pokúšali sa ho prevziať aj niekoľkí organizátori festivalov. No nikomu sa to nepodarilo tak úspešne, ako Jiráskovmu Hronovu, ktorý teraz spätne môže byť pre nás inšpiračným zdrojom.

Spracovala: Mgr. Alena Štefková