Záverečné slovo poroty
Žatva je vždy taká, aká je úroda. Vychádzajúc z tohto konštatovania, martinský festival 2006 je dosť verným zrkadlom stavu neprofesionálneho divadelníctva na Slovensku. Môžeme to tvrdiť nielen na základe poznania festivalovej kolekcie inscenácií, ale aj preto, že poznáme krajské i celoslovenské prehliadky, ktoré určili výber na Scénickú žatvu. Pravdaže, to zrkadlo nikdy nebude stopercentné, ale to, čo sa v ňom zrkadlí je prinajmenšom obrazom tendencií a základných hodnôt.
Doba, ktorú žijeme, neoplýva vyznávaním hodnôt. Svet sa rapídne materializuje, konzum vládne nad všetkým. O to je zaujímavejšie, že ochotnícke divadlo si túto tendenciu všíma a zaujíma k nej stanovisko. Jednak akýmsi návratom k moralizátorstvu, najmä v záverečnom vyústení inscenácií, a jednak vyjadrením kritického vzťahu. Mohli by sme to nazvať aj úsilím byť aktuálny, nadviazať dialóg so svojim publikom. Pričom sa to deje vlastnou tvorbou a aj novým čítaním klasických textov. Či už hrami, alebo dramatickými adaptáciami prózy. Prítomná je aj ambícia reflektovať národnú minulosť, nie však v dejepisno-faktografickom slova zmysle, ale hľadaním koreňov a vynášaním do svetla reflektorov univerzálne humánne problémy. Slovom, obsiahnuť človeka v spoločnosti, v súkolí času, v zápase o svoju identitu. Takými inscenáciami bola Zem z Kysáča, Dedičstvo z Rimavskej Píly, Jozef Mak súboru zo Spišskej Novej Vsi, ba aj trochu surrealistická Padesátka trnavského DISK-u. V modernom háve aj Albeeho ZOO divadla Commedia z Popradu. Je prirodzené, že veľké ambície prinášajú aj celý rad tvorivých problémov i nedokonalostí. Nie často sa v minulosti prejavil tak výrazne rozpor medzi náročnosťou režijno-dramaturgickej koncepcie a herectva. To sa prihodilo súborom z Rimavskej Píly, z Kysáča a opačná situácia vznikla v inscenáciách, ktoré mali silné herectvo a režijné vedenie síce ambiciózne, ale nie dosť presné a dôkladné. To je príklad Druhej smrti Jany z Arcu Celkom malého divadla z Levíc, popradskej inscenácie Albeeho hry, spišskonovoveskej adaptácie Hronského románu Jozef Mak. Ak by sme mali lakonicky pomenovať ústredný problém inscenácií Scénickej žatvy 2006, tak je to vnútorná nerovnováha všetkých zložiek javiskovej syntézy. A ešte pohyb od konkretizácie a vecnosti k formalizácii a symbolizácii vyjadrovacích prostriedkov.
Detské divadlo a divadlo hrané pre deti na tohoročnom festivale iba potvrdilo už dávnejšie dosiahnuté méty, spôsoby scénovania a metódy prípravy inscenácie. Prenikavý, novátorský výsledok sme nezaznamenali.
Žánrovým, tematickým i druhovým obohatením festivalu boli aj hosťujúce súbory z Českej republiky, Nemecka a Maďarska.
Porota však nerada konštatuje, že diskusné fóra, teda miesta, kde bol priestor pre analýzy inscenácií sa dostatočne nevyužil. Panuje ostych, aj malá účasť. Chýbali na nich napríklad tí, ktorí metodicky orientujú ochotnícke divadlo v krajoch a okresoch i tí, ktorí sa síce so súborom na vrcholný festival nedostali, ale mali by sledovať prácu kolegov pre poučenie už pre blízku budúcnosť. Vieme, že dôvodov je veľa, že podmienky sú nepriaznivé, ale nevyužiť potenciál Scénickej žatvy je vari naozaj hriech. Teda:
„Umrel kráľ, nech žije kráľ!“
Prof. Dr. VLADIMÍR ŠTEFKO, CSc
Predseda odbornej poroty