Minister kultúry SR a Matica slovenská ocenili jubilanta PhDr. Jána Tazberíka,CSc.
Jubilujúci šesťdesiatnik Ján Tazberík, významný slovenský kulturológ, teoretik, vedecko-výskumný pracovník, estetik, básnik, literárny kritik a dlhoročný generálny riaditeľ Národného osvetového centra v Bratislave sa narodil na Gemeri, v Rimavskej Sobote 3. marca 1950. Základnú školu vychodil v Kocihe a Hrachove.
Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v rodisku, študoval medicínu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1968 – 1970), toto štúdium zanechal. V roku 1971 pracoval ako asistent produkcie v Krátkom filme v Bratislave. V rokoch 1971 – 76 študoval filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Počas štúdií sa postupne koncentroval na problémy estetiky, vied o umení a kulturológie, čo zhmotnil v prácach študentskej vedeckej činnosti i vo svojej diplomovej práci.
V rokoch 1977 – 1980 pôsobil na Katedre estetiky Filozofickej fakulty UK ako interný vedecký ašpirant (v roku 1980 PhDr.) a v rokoch 1984–1985 ako odborný asistent. Tu sa špecializoval na kulturológiu a jej axiologické otázky, problematiku kultúrnych hodnôt. Filozofické otázky estetického vnímania boli témou jeho kandidátskej dizertačnej práce (1982). Do roku 1988 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na FiF Univerzity Komenského v rámci postgraduálneho štúdia. V rokoch 1980–1984 bol vedeckým pracovníkom vo Výskumnom ústave kultúry, v rokoch 1985–1991 pracoval v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave, od roku 1990 v Ústave slovenskej literatúry SAV. Na tomto pôsobisku sa špecializoval na otázky literárnej estetiky, teórie literatúry a literárnej kritiky. Krátko bol slobodným umelcom (1992) a konateľom spoločnosti TCF, s. r. o. (1993). V roku 1993 začal pracovať v Národnom osvetovom centre ako analyticko-výskumný pracovník, v rokoch 1994–95 bol generálnym riaditeľom, od roku 1995 bol ústredným metodikom a od roku 1998 doteraz znova pôsobí vo funkcii generálneho riaditeľa.
Ján Tazberík sa objavil i na literárnom, presnejšie básnickom nebi Slovenska tromi básnickými zbierkami. Daniel Hevier o jeho poetickej tvorbe o. i. tvrdí: „Tazberík sa prejavil ako pozoruhodný básnik, ktorý sa aj v nátlakovej dobe ideológie usiloval zachovať si vlastnú tvár i tvar svojej poézie. Debutoval zbierkou básní Pramene svetla (1977), v ktorej revitalizoval viaceré dovtedy nepovšimnuté postupy a stavy obraznosti. Inšpiráciou mu bola filozofia a antická kultúra i kultivovanosť. Poézia sa mu stala formou kladenia otázok viac než získavania odpovedí. Túto nastúpenú cestu neopustil ani v druhej zbierke básní Rozpätie jasu (1983). O tom, že Tazberík postupuje systematicky a vytrvalo, že precízne buduje svoju básnickú výpoveď, svedčil aj interval medzi druhou a treťou zbierkou Interpunkcia svetla (1990), ktorý sa predĺžil na niekoľko rokov. Ján Tazberík patrí k mysliteľskému typu básnika, jeho reflexii však nechýba horúci ‚jas‛‚ imaginácie.“ Je radostné konštatovať, že sa básnik Tazberík po dvadsiatich rokoch vracia na slovenskú poetickú scénu veršami, ktoré priniesli tohoročné „druhé“ Slovenské pohľady. Podľa autora nejde o ojedinelosť, ale o trend.
Pre poeta Jána Tazberíka je príznačná kultivovaná básnická výpoveď s vedomím zodpovednosti básnika za vlastný i spoločenský osud. Ján Zambor ho svojho času zaradil do prestížnej antológie Voľný verš v slovenskej poézii, ktorá vyšla v edícii Kruh milovníkov poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Jeho básne v plnosti zaujmú čitateľa aj dnes. Je nepochybné, že Zambor zaradil jeho verše do antológie pre ich konštruktívnosť.
Ján Tazberík nie je človek deštrukcie, ale človek konštruktívny. Svedčí o tom i jeho post dlhodobého vrcholového manažéra národnej kultúrnej ustanovizne – Národného osvetového centra. Arzenálom bohatých poznatkov a skúseností získaných v predchádzajúcich vedecko-pedagogických pozíciách vtlačil centru punc modernej ustanovizne, pôsobiacej okrem kultúry v oblasti osvetovej, informačnej, vzdelávacej a dokumentačnej. Ako jeho generálny riaditeľ sa výrazne zaslúžil aj o oblasť vedecko-výskumnú, zaradením pracoviska výskumu kultúry do pôsobnosti Národného osvetového centra (2001), ktorého poslaním je o. i. reprezentatívne mapovanie vzťahu obyvateľstva Slovenska k jednotlivým druhom umenia. Samozrejme, že Tazberíkova kreatívnosť sa premieta aj do plnenia základného poslania centra – zabezpečovať, budovať, ochraňovať a podporovať duchovný rozvoj občanov i živú neprofesionálnu kultúru ako súčasť nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku. Rovnako do pôsobnosti tejto vrcholnej štátnej inštitúcie patrí príprava a realizácia projektov vyplývajúcich z kultúrnych dohôd s inými štátmi, bilaterálne projekty V4, EÚ atď. Osobnostnú výbavu vrcholového manažéra kreatívne využíva v riadiacej, strategicko-koncepčnej činnosti, modelovaní, koordinácii a vrcholovom manažmente projektového riadenia, čoho dôkazom je o. i. skutočnosť, že Národné osvetové centrum v súčasnosti overuje model projektového riadenia v rezorte kultúry.
Ján Tazberík sa dlhodobo venuje problematike kultúrnej politiky štátu a otázkam analýz, stratégie a modelovania rozvoja neprofesionálnej kultúry, miestnej a regionálnej kultúry. Významným poľom pôsobnosti jubilanta Tazberíka je, podľa E. Mistríka, umelecká kultúra (Estetický slovník. Ba 2007). Hlavným teoretickým výstupom tohto snaženia je monografia Dialektika umeleckej kultúry, ktorú napísal spolu s profesorom Vladimírom Brožíkom (1988). Okrem toho je autorom desiatok odborných štúdií a článkov. Ako literárny kritik recenzuje súčasnú slovenskú literatúru (asi 60 recenzií kníh).
Tazberík je i zdravým patriotom. Už ako študent SVŠ v R. Sobote sa aktívne zúčastnil na procese obnovy Matice slovenskej (1968), stal sa zakladajúcim členom MO MS. Je o. i. signatárom Stanoviska slovenskej inteligencie k politickej a mediálnej kampani k zákonu o štátnom jazyku (2009). Ako generálny riaditeľ sa zaslúžil aj o obohatenie obsahovej skladby činnosti Národného osvetového centra, predovšetkým o oblasť národných a kresťanských tradícií a rovnako o úzku spoluprácu centra s celonárodnými vedeckými i kultúrnymi ustanovizňami, najmä s Maticou slovenskou, čo vyjadril po prebratí ocenenia Zlatej medaily sv. Cyrila a Metoda Matice slovenskej z rúk jej predsedu J. Markuša o. i. slovami: „Veľmi a úprimne si vážim toto vysoké ocenenie. Je ocenením nielen mojej práce, ale aj práce celého Národného osvetového centra. Vážim si ho veľmi preto, že Maticu slovenskú v slovenskom národnom a kultúrnom kontexte považujem za ustanovizeň ustanovizní.“