Mladá slovenská literatúra

Literárna Senica 2009 - Katarína Džunková

Katarína Džunková, víťazka hlavnej ceny Literárnej Senice 2008 a v Literárnej Senici Ladislava Novomeského 2009 víťazka kategórie poézia dospelých. Študuje v Prahe dve vysoké školy - porovnávaciu jazykovedu a sanskrit a teraz pracuje ako predavačka.

Patríte medzi autorov, ktorí prevzali ocenenia už vlani. Čo ste na „sebe“ z hľadiska rozvíjania vášho talentu robili v uplynulom roku?
Ja ani neviem, či človek má voľajakú zásluhu na tom, ako sa jeho talent rozvinie. No, isteže sa tomu dá napomôcť čítaním alebo svedomitejším prístupom k vlastným prácam. Ale zvlášť v poézií platí, že to, ako a či sa jeho talent rozvinie, závisí od jeho osobného rastu, vlastne od každého skutku. Báseň je také vysvedčenie svedomia, nedá sa v nej klamať. Za každý čin, keď sa človek prekoná, menej klame a uberie si z pýchy, môže dostať lepšiu „známku“. Ibaže to platí aj opačným smerom a ozaj ak človek duševne chradne, premietne sa to aj do básní a to sa môže stať kedykoľvek, nikde nie je napísané, že nie. No ale aby som bola trochu konkrétnejšia: za minulý rok som sa vrátila k tomu, na čo som od puberty zabudla a čo k básni patrí. Opäť som im začala dávať názvy. Lebo aký je to nezodpovedný prístup, keď niečomu nedáte meno. A vôbec, človek má dar pomenovávať a tým oživovať veci, tak aké je to krkavčie od autora, ak mu za názov nestoja ani vlastné básne.   

Kto vás získal pre literárnu tvorbu?
Teodor Križka.

Koho rada čítate?
Momentálne Paula Claudela a Marinu Cvetajevovú.

Znamená pre vás osobne niečo aj fakt, že ste opakovane ocenená? Ovplyvní to vaše najbližšie literárne kroky a ambície?
Musím si dávať pozor, aby ma to dajako nepokrivilo. Ale je pravda, že účasť v literárnych súťažiach preposiela naše práce zo subjektívnej do spoločenskej roviny. Našej literárnej scéne sa mladí ľudia približujú práve skrz súťaže. Aj keď je zvláštne, že tento proces má práve takú súperiacu formu – súťažili medzi sebou sochári v antike, súťažilo sa v stredoveku – no ale dá sa krása pomerať? Vlastne ma zarazilo, ako zvláštne znie to slovné spojenie „literárna scéna“. Kto vyznie pred kým a ako – trochu to pripomína divadlo.

Váš talent už viac ráz potvrdili aj poroty a odborníci z iných literárnych súťaží. Čím je pre vás zaujímavé, prispievať aj do Literárnej Senice Ladislava Novomeského?
Vážim si porotu, i to, že im na literatúre záleží.

Ak by ste niečo v senickej súťaži mali alebo mohli ovplyvniť či zmeniť, čo by to bolo, prípadne prečo?
Aby nás porota viac karhala, nedovoľovala nám spúšťať sa k ľahkým témam. Bojím sa, že sme veľmi namyslená generácia.

Čo by ste povedali iným, ak by ste ich chceli získať práve pre účasť v Literárnej Senici Ladislava Novomeského?
Ja viem, že sa účasť v súťažiach zdá márna, a i v istom zmysle to je trochu úsmevné, ale nech sa, prosím, ľudia, ktorí ozaj úprimne píšu, za svoj dar nehanbia a idú s ním von, k druhým. Hoci aj práve formou toľko skloňovaných literárnych súťaží.

Ak by ste mohli ovplyvniť výber literárnej osobnosti, stretnutie s ktorou by vás potešilo nabudúce, kto by to bol a prečo?
Niekto, kto by nám vedel prehovoriť do duše. Aby sa literárne súťaže nekončili samy v sebe cyklickým odovzdávaním cien.

Ste na dobrej ceste svojím talentom a ďalšou prácou na sebe oslovovať iných. Na čom ako autorka pracujete?
Momentálne píšem novelu Eupalinova láska – o antickom sochárovi, ktorý síce prekrásne tvoril, ale mal rád len seba. Chcela by som sa tou prácou vychovať.

Máte osobné krédo alebo zásadu či myšlienku, ktorá vám v živote pomáha?
To, čo nám ozaj pomáha, je milosť. Bez toho sa ozaj nedá žiť.

Čo považujete za dôležité, aby ste uspeli aj v rodine budúcich knižne publikujúcich autorov, na čom by ste chceli ešte popracovať, kým vyjde vaša prvá kniha?
Jáj, keby ste vedeli, ako ma trápi, že neviem písať pekným, viazaným veršom a dodržiavať literárne formy! A že mám toľko neprečítaného! A že často uhýbam pred čítaním hlbokých, pravdivých básní, lebo nechcem podstúpiť bolesť a ukrojiť si zo seba. A chcela by som sa zbaviť akejkoľvek literárnej štylizácie a zároveň mala väčší nadhľad a zodpovednejší vzťah k vlastnej tvorbe. Lebo občas to beriem ozaj iba ako hru.

Čo by ste nám ešte o sebe alebo o svojej literárnej záľube povedali?
Práve pred niekoľkými dňami sa mi dostal zborník z jednej literárnej súťaže a bolo mi veľmi smutno z príspevkov, ktoré som tam objavila. Veď tvorba je krásna, i radosť zo života – ale to, že sa v literatúre čoraz častejšie objavujú vulgárne, jednoúčelové témy, že rezignovala na pozdvihnutie človeka... je to smutná vizitka. A trápi ma i na sebe, ako často zneužívam vlastne citové pohnutia tak, aby som z nich vytlačila báseň ako „z tuby“. My mladí autori veľmi potrebujeme naučiť sa úcte ku slovu a k pravde. Neexperimentovať so všetkým a neposmievať sa. Asi ani nevieme, aký vzácny poklad držíme v rukách, ak narábame s tým ctihodným, čo sa nazýva poézia.
Katarínu Džunkovú oslovil Milan Soukup