Preskočiť na obsah

S batohom poetiky cez plece

Tešil som sa. Na zážitky. Na známe i neznáme tváre. Na spŕšku skvelých výkonov. Na trpezlivú snahu recitátorov presviedčať všetkých svojich poslucháčov, že práve ich cesta je tá pravá. Na nástojčivé prezentovanie interpretov a ich vášne zo zdieľania. Na atmosféru tvorivej nespokojnosti. Na prácu v porote.
víťazka 4. kategórie prednesu poézie Veronika MészárosováZbalil som si batôžtek a vybral sa do Kubína. Každý máme oprávnené očakávania, inak by sme nechodili po svete a s otvorenými očami, ušami a všetkými zmyslami neskúmali to, čo nás obklopuje. Moje očakávania boli oprávnené aj preto, lebo sa mi do rúk porotcu dostali texty, s ktorými si viac než tridsiatka recitátorov vo 4. a 5. kategórii prednesu poézie a prózy potykala a dôverne poznala ich povrch i hĺbku.
Dramaturgia sľubovala vzrušenie z čítania, počúvania, objavovania súzvuku. Zaujímavé, niekedy ešte nepoznané mená autorov a/alebo spájanie autorov do koláží. Pri čítaní textov som objavoval nové dimenzie seba samého, pýtal som sa, ako by som si s tým alebo oným textom poradil ja. Čo v ňom objaví recitátor, prečo ho motivoval práve tento autor, aby si ho vybral. Tešil som sa na prítmie v sále, ktoré pretínali iba s námahou skrývané lúče stolových lámp pre porotcov. S najlepším vedomím a svedomím sa porota pustila do práce (a tým sa čiastočne ochudobnila o kúsok zážitku). Zodpovednosť za hodnotenie, a tým aj osud recitátora, nedovoľuje porotcom bez zaváhania si vychutnávať prednesy, hľadať spolu s recitátorom hĺbku textu i myšlienky, zabávať sa na procese tvorby, mať potešenie z toho, že práve táto pauza a tento dôraz vyšiel presne tak, ako mal... Jediný spôsob, ako si porotca môže „overiť“ svoje (v konečnom vyznení definitívne kolektívne) rozhodnutie, je záverečný program laureátov a víťazov. Ani vtedy však nie je celkom odosobnený, uvoľnený, spokojný. Možno až s odstupom času. Možno.
...
Opona sa zavrela. Svetlá (aj tie porotcovské) zhasli. Na verejnom hodnotení sme sa ocitli zoči-voči publiku hladnému po informáciách a na konci hodnotenia sme po štyroch hodinách monológov i dialógov nehrali v porote presilovku s publikom. Očividne sme si do batôžka naložili veľa poetiky, poézie, zážitkov, a to dnešné obzretie za 63. ročníkom Hviezdoslavovho Kubína ma nenecháva na pochybách. Bol to dobrý ročník. Dobrý na to, aby som sa mohol tešiť na ten nadchádzajúci.

Peter Zemaník
Foto: Michal Lašut

(celý článok si prečítate v Javisku 2/2017)