Preskočiť na obsah

Poznámky k záverečnej

Prehliadky slovenského amatérskeho divadla patria k balíkom zážitkov, ktoré naša verejnosť dosiaľ neobjavila. Škoda, väčší záujem by prospel verejnosti aj divadelníkom. Verejnosť sa k divadlu správa akosi ostýchavo a divadelníci k verejnosti zasa trochu teatrálne. Ak by som mal cestovnú kanceláriu, neváhal by som. Kto sa nechce ešte pred divadelným predstavením nechať otráviť snobskou atmosférou Salzburger Festspiele, nepotrpí si na hviezdne obsadenia a má rád aj trochu exotiky, pre toho je celoštátna postupová súťaž a prehliadka amatérskeho divadla dospelých Belopotockého Mikuláš ako stvorená. Áno, tak sa naozaj volá, ten názov veľmi nepredáva, ale dobré veci sa v poslednom čase nachádzajú v tých menej krikľavých obaloch. Zavítal som tam aj tento rok a oni mi kikirikí ukázali naše zvyky.
...
Tento ročník ukázal, že snaha tvorcov hľadať víťazí nad snahou vytvoriť javiskové tvary čo najviac sa približujúce akejsi norme. To je pre divadlo dobrá správa. Ako ale ukázala výstava zvykov nášho ľudu na Belopotockého Mikuláši, ktorá sa otvorila po vyhlásení výsledkov, v prípade niektorých súborov či tvorcov (a nebol to iba spomínaný Apostrop) sa za snahou hľadať ukrýva aj ambícia byť za hľadanie ocenený. Nie nájsť niečo iné než druhí a tak prispieť ku skvalitňovaniu kolektívneho vedomia (ako to nazval Jan Mukařovský), ale nájsť niečo, čo bude ocenené vyššie ako to, čo našli druhí, aby sa dala stanoviť vyššia alebo nižšia cena. Tak sa tvorcovia dobrovoľne vzdávajú umeleckej slobody, vstupujú do priestoru trhu (podriaďujú sa cenotvorbe a jej ďalším mechanizmom) a formulujú akúsi nepísanú normu. A niekde v blízkosti týchto normotvorných či normalizačných pokusov tušiť hranice medzi umením a jeho amatérskou nápodobou.

Ján Šimko
Foto Mária Vašicová

(celý článok si prečítate v Javisku 2/2017)
DS J. Chalupku, Brezno – D. Kovačevič: Spálená večera