Preskočiť na obsah

Miroslav Válek ako recitačný fenomén

Miroslav Válek

Každý nech je pripravený na cestu.   
                                               M. V.

Keď som prijala ponuku uvažovať o fenoméne básní Miroslava Válka v rámci umeleckého prednesu, vedela som, že sa nepokúsim o historický prierez, že to nebudú žiadne dejiny odrecitovaných Válkových textov. Jednak by na takýto celistvý pohľad a prieskum bol potrebný dlhší čas, nazretie do archívov a záznamov, jednak nie je ľahké slovne rekonštruovať jednotlivé prednesy, ktoré odzneli v rôznych obdobiach, tak, aby si tieto opisy zachovali živosť a názornosť pôvodných vystúpení. Pokúsim sa však pre seba a snáď i pre čitateľov hľadať odpoveď aspoň na niektoré otázky: Recitujú sa Válkove verše? Recitujú sa i dnes? Ktoré z jeho textov? A prečo vlastne?
Núkajú sa hneď dva uhly pohľadu. Z hľadiska samotného umeleckého prednesu je možné pýtať sa: Akú charakteristiku, aký potenciál má mať vhodná, kvalitná predloha pre recitačný výkon? A aké z týchto vlastností nesú v sebe Válkove básne, ak sú na najprestížnejších celoslovenských prehliadkach znova prítomné?
...
Aká je teda odpoveď? Jednotlivé činy môžeme čiastočne hodnotiť, aj to len v prítomnosti kontrolnej otázky, či ozaj poznáme všetky ich podstatné okolnosti. Nakoľko nám však prislúcha posudzovať človeka samotného? Áno, býva ľahšie začleniť ho do niektorého z jasných priečinkov, ako priznať, že je to naša neúplná perspektíva, ktorá nám rozpor neumožňuje pochopiť. To, čo nás irituje, je viditeľná nekonzistentnosť života a diela. Válek nás teda výškami a pádmi – i svojou biogra?ou – učí vnímať rozporuplnosť človeka. Viac počúvať a poznávať, ako posudzovať. Veď možno je len otázkou náhody alebo času, že sú v tejto chvíli nekonzistentnosti a rozpory našej vlastnej osobnosti menej viditeľné.

„Prší
tak úžasne tak mäkko padá dážď na aleje
v nedeľné popoludnie prišiel Hosť
a zamknuté je.“

Soňa Pariláková
Foto súkromný archív

(celý článok si prečítate v Javisku 2/2017)