Preskočiť na obsah

Monodráma – útly, no plnokrvný žáner

MonodrámaV Pavisovom slovníku nájdeme, že monodráma je v bežnom význame hra s jednou postavou alebo prinajmenšom pre jedného herca, ktorý však môže stelesniť viacero rol. Môže, aj nemusí. Ak by sme sa dohodli, že podstatou divadla je komunikácia, konflikt je zdrojom dramatického napätia a zmyslom dramatického diania je proces prekonávania konfliktu, prišli by sme na to, že divadlo je o vzťahoch medzi ľuďmi a že dialóg prebieha nielen na javisku v rámci drámy (textu), ale aj medzi javiskom a hľadiskom.
Čo nám však prináša táto divadelná teória? Monodráma je predsa veľmi skromná, má len jedného herca, tak aké dialógy, povieme si. Herec je v monodráme opustený, no i tak je vždy v autonómnom javiskovom svete vystavený existovať, a teda konať. Divadelné postavy stále niečo chcú a vedú dialóg. Náš osamelý herec tiež niečo musí chcieť, a teda musí viesť dialóg. Jeho dialóg má však formu monológu!? Veľmi zjednodušene povedané, keď niekto niečo chce alebo musí, zvažuje nielen postup, ale aj sily, a teda vedie v sebe tzv. vnútorný monológ. Dalo by sa povedať, že každý monológ má v sebe istú dialogickú kvalitu. Každý človek vo svojej hlave (či v srdci?) predsa vedie istý dialóg a jeho ústa si (skoro) vždy vyberú to kvalitnejšie, čo sa rozhodnú nahlas povedať. Monológ je teda rozhovorom, a teda môže byť veľmi dramatickým.
...
V zamýšľaní sa nad monodrámou či výstupom jedného herca som zabudol spomenúť i menej náročnejšie tvary, akými sú dnes také populárne stand-up comedy (živé a sólové vystúpenie komika). Tieto kúsky však prinášajú hlavne zábavu, to je ich hlavným cieľom. Niežeby táto kreácia nebola nijako hodnotná a náročná, netúži však po takej hodnotovej prezentácii ako monodráma. Tá chce byť naozaj plnokrvným divadlom, divadlom jedného herca. Je totiž vskutku fyzicky i psychicky náročné nielen budovať päťdesiat minút postavu, ale budovať celé, i keď na prvý pohľad skromné divadlo!

Ján Hanzel Mikuš
foto Iveta Ryšavá

(celý článok si prečítate v Javisku 1/2012)