Vulgarizmus na javisku?!
Človek ide do divadla. Zo skrine vytiahne „sviatočné“ šaty, treba sa predsa trošku nahodiť. Ešte raz skontroluje peňaženku, či má lístky, topánky prejde handrou, nech to má lesk a ide sa. Do auta sadá opatrne, aby vyžehlený odev neutrpel ujmu v podobe neželaných krkvancov. Keď konečne vstúpi do foyeru, zaplaví ho ten sviatočný pocit mimoriadnosti. Foyer sa leskne, dámy sa lesknú, páni sa lesknú, uvádzačky ohlasujúce začiatok predstavenia tiež. Hľadisko sa pomaly zapĺňa divákmi a s nimi aj vôňami parfumov, opona sa dvíha a zrazu... zrazu − hovno! Rovno pod nos a bez obalu. Všetci v hľadisku voňajú, pekne sa obliekli a také hnusné, smradľavé slovo sa na nich vyvalí z dosiek, ktoré znamenajú svet? Keby aspoň jedno, to by sa ešte možno dalo prepáčiť, ale je ich viac. Človek ide na kultúru a miesto toho... Prd znamenajú svet, žumpa je to!
Osoba ide do divadla. Zo skrine vytiahne niečo slušnejšie, pekný svetrík – nech nie je za úplného ignoranta. Lístky v rýchlosti zastrčí do kabáta, topánky prejde handrou – snáď nevidno, že rok nevideli krém. Sadne do auta a ide sa. Keď vstúpi do foyeru, zaplaví ju blažený pocit, že to stihla načas a vychutnáva slávnostnú „predohru“. Načačkaní ľudia sa premávajú po vysvietenom foyeri a nervózne uvádzačky ohlasujú začiatok predstavenia. Hľadisko sa pomaly zapĺňa divákmi a s nimi aj vôňami parfumov, opona sa dvíha a zrazu... zrazu − troška naturalizmu. Prvá replika a hneď tak od podlahy! Aj keď, aký údiv? Konieckoncov, sú to dosky, ktoré znamenajú svet...
Predstavenie sa končí, Človek odušu tlieska! Krásne to bolo, a tie kostýmy... Aj by sa postavil, nebyť toho prízemného úvodu. Potlesk doznieva, hľadisko sa pomaly vyprázdňuje. To bude národa v šatni, kým sa dostane ku kabátu, bude hádam aj polnoc. Kto má čas vyčkávať celú večnosť, už teraz sa mu zíva. Ráno treba vstávať do roboty. Človek vystrčí lakte. Najprv pravý, potom ľavý a decentne sa derie davom s práve zobudeným inštinktom pravekého lovca. Keď je už Človek takmer pri pulte peknej usmievavej uvádzačky a kabát má na dosah, vrazí doňho akási Osoba a zo spotenej ruky unavenej potleskom vypadne číslo vešiaka na zem.
Predstavenie sa končí, Osoba tlieska pomerne nadšene. Po dlhej dobe výborné predstavenie, len záver trochu zbytočne rozvláčny. Obecenstvo doťapkalo a teraz začne lov na kabáty – to bude dobrodružstvo! Osoba vystrčí lakeť a zaujme pozíciu anglického lukostrelca (treba bokom, chce to grif, amatéri). Keď je už Osoba takmer pri pulte a zotrvačne usmievajúcej sa uvádzačke, a kabát má na dosah, vrazí do nej neohrabaný Človek. Zo stŕpnutej ruky jej vypadne číslo vešiaka na zem. Vtom sa foyerom rozľahne zborové: „Do riti!“
V momente, keď z úst herca zaznie nejaké to šťavnatejšie expresívum, hľadisko sa zvyčajne rozdelí na dva tábory. Jeden pohoršený a druhý, ktorému to vôbec žily netrhá. Z času na čas sa zvykne otvárať téma miesta vulgarizmu na javisku. Otázkou však nie je, či vulgarizmy patria na javisko, ale čo od divadla očakávame. Ak totiž niekto smeruje do divadla s úmyslom nájsť v ňom iný svet, oddýchnuť si a zabudnúť na realitu všedného dňa, tak mu nemožno zazlievať, že nechce z javiska počuť ulicu. Tej má za celý život dosť a chodí po nej každý deň. Ak však niekto čaká od divadla reflexiu spoločnosti, farbistejší slovník ho len ťažko pohorší. A možno je táto polemika úplne zbytočná, pretože akokoľvek rozdielne názory prevládajú v hľadisku, vo chvíli, keď stojíme v rade, čakajúc na vysnívaný kabát, je to jedno. Pred šatniarkou sú si totiž všetci rovní!
Zuzana Galková