Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Úroda z  mnohých polí

Divadlo „A“ a divadlo Shanti, PrievidzaKeď sa v novembri 1923 uskutočnil prvý ročník ochotníckych závodov v Turčianskom Svätom Martine, jeho organizátori celkom iste mysleli na to, ako festival etablovať natrvalo, ako stvoriť jeho predkolá – župné a okresné, no sotva si predstavovali, že ochotnícke divadlo na Slovensku bude mať takú širokú škálu prejavov, orientácií, poetík, ako je to dnes. Jednak sa tým napĺňa myšlienka Scénickej žatvy od čias jej revitalizácie, že má byť festivalom festivalov, a jednak svedčí o intenzívnom prieniku moderny, viac však postmoderny, ba aj postdramatického divadla, ktoré už ani trochu nebazíruje na kontinuálne rozvíjanom príbehu, charakteroch a zreteľne formulovanom posolstve. Slovenské ochotnícke divadlo už dávno nie je epigónom divadla profesionálneho, ale kráča po vlastných cestách a chodníčkoch inšpirovaných novými trendmi svetového divadla. To je jeden dôležitý faktor – prekonali sa bariéry a hranice, divadlo stratilo čo i len didaktizujúce či edukatívne náznaky, zaniklo divadlo „obrazov zo života“ a čoraz mocnejšie smeruje k divadlu obraznosti, t. j. k divadlu, ktoré opis, autentický záber reality nahradilo metaforickosťou, metonýmiou a symbolikou. S istou licenciou by sme mohli povedať: smeruje k divadlu básnivému (hoci málokedy peknoduchému, skôr naopak), siaha po arzenáli vyjadrovacích prostriedkov poézie. Odstup od priameho zobrazenia reality a reálnej skúsenosti je evidentný, zväčšuje sa zástoj virtuality, v ktorej je oná skúsenosť a senzualita ukrytá, zašifrovaná. Ak uvažujeme nad inscenáciami Scénickej žatvy 2011, jej už osemdesiateho deviateho ročníka, musíme dodať, že vyššie napísané riadky neplatia bezo zvyšku, absolútne, pretože tá škála typov, druhov ochotníckeho divadla zastúpeného na SŽ obsahuje aj škálu rozličných ambícií a úrovní.

...

Vladimír Štefko
Foto Filip Lašut

(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)