Úroda z mnohých polí
Keď sa v novembri 1923 uskutočnil prvý ročník ochotníckych závodov
v Turčianskom Svätom Martine, jeho organizátori celkom iste mysleli na to, ako
festival etablovať natrvalo, ako stvoriť jeho predkolá – župné a okresné, no
sotva si predstavovali, že ochotnícke divadlo na Slovensku bude mať takú širokú
škálu prejavov, orientácií, poetík, ako je to dnes. Jednak sa tým napĺňa
myšlienka Scénickej žatvy od čias jej revitalizácie, že má byť festivalom
festivalov, a jednak svedčí o intenzívnom prieniku moderny, viac však
postmoderny, ba aj postdramatického divadla, ktoré už ani trochu nebazíruje na
kontinuálne rozvíjanom príbehu, charakteroch a zreteľne formulovanom
posolstve. Slovenské ochotnícke divadlo už dávno nie je epigónom divadla
profesionálneho, ale kráča po vlastných cestách a chodníčkoch inšpirovaných
novými trendmi svetového divadla. To je jeden dôležitý faktor – prekonali sa
bariéry a hranice, divadlo stratilo čo i len didaktizujúce či edukatívne
náznaky, zaniklo divadlo „obrazov zo života“ a čoraz mocnejšie smeruje k divadlu
obraznosti, t. j. k divadlu, ktoré opis, autentický záber reality nahradilo metaforickosťou,
metonýmiou a symbolikou. S istou licenciou by sme mohli povedať: smeruje k
divadlu básnivému (hoci málokedy peknoduchému, skôr naopak), siaha po arzenáli
vyjadrovacích prostriedkov poézie. Odstup od priameho zobrazenia reality a reálnej
skúsenosti je evidentný, zväčšuje sa zástoj virtuality, v ktorej je oná
skúsenosť a senzualita ukrytá, zašifrovaná. Ak uvažujeme nad inscenáciami
Scénickej žatvy 2011, jej už osemdesiateho deviateho ročníka, musíme dodať, že
vyššie napísané riadky neplatia bezo zvyšku, absolútne, pretože tá škála typov,
druhov ochotníckeho divadla zastúpeného na SŽ obsahuje aj škálu rozličných
ambícií a úrovní.
...
Vladimír Štefko
Foto Filip Lašut
(celý
článok si prečítate v Javisku 4/2011)