Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Prelínanie jazykov

Máloktorý režisér hovorí svojou tvorbou o sebe tak výrazne ako Blaho Uhlár. Ak iní režiséri divadlo tvoria, Uhlár divadlo používa, aby sa mohol vyjadriť o sebe – svojom komplikovanom vnútri, videní a hodnotení života, sveta, problémov, ktoré akútne rieši – súčasnosť, aj seba v nej. Preto jeho réžie každého neoslovujú, nie každý chce s ním komunikovať, nie každý je ochotný zaoberať a rýpať sa vo svojom vnútri a prijímať správu o Uhlárovom či súborovom vnútornom stave.

Na rozdiel od iných režisérov patrí Blaho Uhlár k tým najautentickejším osobnostiam aj režisérom, ktorý vždy rieši aktuálne problémy človeka a spoločnosti – slobodu – neslobodu, pocity a túžby, traumy a úzkosti, zvrhlosti aj zvrátenosti, pudy aj veľké sny a myšlienky. Čím to je, že si vie ľudí, divákov získať, ale aj odpudiť? Myslím, že všetko má na svedomí jeho vnútorný pocit slobody, ktorý mu dovolí vyjadriť o sebe a o svete takmer všetko. „Nič ľudské mi nie je cudzie“, akoby bolo jeho heslom a nie každú ľudskosť a „ľudskosť“ sme ochotní a schopní prijať a stráviť.

Druhou príčinou tejto kontroverzie je jeho divadelná reč. Ako absolvent divadelnej réžie VŠMU sa naučil a v začiatkoch svojej tvorby, v Divadle pre deti a mládež v Trnave aj uplatňoval reč kontinuálnu a kompaktnú, jeho inscenácie boli celistvé a uzavreté. Kvinteto už riešilo problém slobody, morálky a manipulácie komunity i celej spoločnosti na modelovom podobenstve malého orchestra, ale reč inscenácie bola súvislá, jasná, prehľadná, výstavba mizanscén logická, postupná, gradujúca a zavŕšená. V polovici 80. rokov nastala v jeho tvorbe zvláštna ruptúra. Akoby prestal či nechcel, alebo nemohol rozprávať kontinuálne, chronologicky, tak ako doposiaľ. S pokusmi a napokon vedomým prihlásením k dekompozícii sa jeho divadelná reč stala trhanou, rozsekanou, skratkovitou, akoby zajakavou. Fragmentárnosť môže viac vypovedať o komplikovanosti sveta, ale chce aj ochotného a citlivého prijímateľa, ktorý je vnímavý, trpezlivý a súvislú reč či výpoveď si z nej poskladá, ak chce. K tomu iste potrebuje aj racionálnu a intelektuálnu výbavu, lebo režisér pracuje aj s kultúrno-historickými faktami a odkazmi, originálnymi súvislosťami a montážami. Uhlárova metóda sa od tých čias až podnes v podstate nezmenila. Začal ňou v divadelnom súbore Disk v Trnave – Kopánke, jej možnosti si preveril ako lektor divadelných dielní, rozvinul v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove a zavŕšil v bratislavskej Stoke.

...

Jaroslava Čajková
(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)