Preklad ako most medzi kultúrami
1. Aké sú špecifiká prekladu drámy v porovnaní s inými literárnymi druhmi? V čom je pre vás takýto typ prekladu príťažlivý a v čom, naopak, vidíte jeho úskalia? Aké je tajomstvo dobrého prekladu divadelnej hry?
2. Kde vidíte nezaplnené diery v slovenských prekladoch divadelných hier? Ktorí autori/autorky (prípadne texty) dosiaľ nepreložení/é by si podľa vás preklad zaslúžili? Aké sú naopak úspechy slovenských prekladateľov/prekladateliek v tejto oblasti? Myslíte si, že slovenské divadlá majú k dispozícii dostatok prekladov nových súčasných hier? Nie je jedným z dôvodov stagnovania slovenských divadiel práve ich nedostatok?
Juraj Šebesta, prekladateľ angloamerickej dramatiky, autor a
riaditeľ Mestskej knižnice v Bratislave
1. Pravdu povediac, zatiaľ som prekladal len divadelné hry, takže porovnávanie nechám na tých, ktorí majú širší prekladateľský záber. Kritériom dobrého divadelného prekladu je, aby text, popri významovej presnosti, znel v slovenčine prirodzene a, podľa možností, hovorovo, aby „sedel hercom do úst”. Mňa vždy bavili dialógy, aj vo vlastnej tvorbe. Preklad ma učí pracovať so slovom, byť presný a dôsledný. Je to hlbší ponor do cudzieho textu než čítanie, a určite si z toho viem niečo odniesť aj pre moje vlastné písanie.
2. Prekladám najmä americkú drámu, keďže je to oblasť, ktorej sa venujem už dlhšie. Nie je to ako na bežiacom páse, skôr z času na čas, pričom niekedy sa mi to nakopí. Slovenské divadlá uvádzajú pomerne dosť amerických titulov, problém je skôr v tom, že niektoré preklady klasiky (napr. Arthur Miller, Tennessee Williams) začínajú byť už naozaj staré a nových autorov je veľmi veľa. Niekedy je náročné to len ustriehnuť. Z hľadiska kvality nám určite chýbajú hry dramatikov, ktorí začínali zhruba v 60-tych rokoch 20. storočia, ako sú John Guare, David Rabe, Lanford Wilson, Paula Vogel, Wendy Wasserstein a ďalší. A chýbajú aj preklady spomínaných klasikov, ich hry zo 70-tych až 90-tych rokov; z nich je na tom najlepšie Edward Albee. To ale nemožno povedať o zástupcoch hispánskej drámy, napr. Marii Irene Fornes, americko-aziatskej, napr. Davidovi Henry Hwangovi či černošskej drámy. Tá posledná je veľmi silná a početná, spomeniem len mená ako Amiri Baraka, August Wilson, Ed Bullins, Adrienne Kennedy, ale keďže sa títo autori takmer výlučne venujú sociálnej problematike černošskej menšiny, teda majú svoju spoločenskopolitickú agendu, a postavy sú rasovo špecifi cké, je u nás problém takúto drámu inscenovať. Vybaviť a zaplatiť uvedenie americkej hry na Slovensku nie je jednoduché, ani lacné. Musí dôjsť k vzácnej zhode okolností, pokiaľ ide o nekomerčné, hodnotovo orientované diela: silný záujem realizovať konkrétnu hru, finančné možnosti, dobrý prekladateľ, ktorý má práve čas. A šťastný výber, lebo ani vysoká umelecká hodnota nezaručuje, že hra osloví slovenské publikum. Môže to byť pre slovenských divákov odťažitá téma, ako to napríklad bolo v prípade dobrej inscenácie kvalitnej hry Davida Mameta v SND – Oleanna.
...
Pripravila JMH
Foto osobné archívy
(celý
článok si prečítate v Javisku 4/2011