Nevesta hôľ na ulici
Inscenovať prózu nikdy nie je jednoduché a nie vždy je nový – teda divadelný – jazyk taký láskavý k nadšeným čitateľom inscenovaného prozaického diela, ako aj k nadšeným divákom jeho divadelných tvarov. Jazyk literatúry a jazyk divadla sú totiž rozdielne – a to mimoriadne – už v základe. Jazyk literatúry iba čítame, pričom si všetko, čo čítame, máme zároveň buď predstavovať alebo pociťovať. Jazyk divadla vidíme a počujeme, pričom máme predovšetkým vnímať, myslieť a cítiť, a až v druhom rade predstavovať si; aj keď jazyk divadla stojí a padá na tom, že sme súčasťou imaginárnej (vymyslenej, vytvorenej) skutočnosti (divadelnej fiktívnosti), ktorej by sme neporozumeli bez znalosti kódu. To, že inscenovanie prozaického textu je vždy prekladom, a to intersemiotickým, je známe. Menej je už známe, že zároveň ide aj o objasnenie svojho názoru naň, čiže o interpretáciu, čo v inscenačnej praxi konkrétne znamená, že v novom – divadelnom – tvare musia byť jasné hlavné znaky pôvodného diela. Inak by sme ako diváci nevedeli nielenže na čo sa divadelné dielo vzťahuje, ale ani o čom je.
...
Dagmar Inštitorisová
Foto Lukasz Wojciechowski
Premiéra: 20. august 2009, Divadlo Pôtoň – Centrum umenia a kreativity, Bátovce, písané na základe reprízy 5. 10. 2011 v areáli Študentského domova Nitra Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre (v rámci projektu ESF Vzdelávanie divadlom).
(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)