Nárečie v divadle Zemplína
Divadlo „G“ v Trebišove pôsobí vyše 50 rokov. Počas nich sme
pripravili 54 inscenácií, ktoré som režíroval. Okrem toho som pôsobil v
ochotníckom súbore Úsmev v Čerhove. V rokoch 1954 – 1959 sme inscenovali 14
celovečerných hier, 11 slovenských a 3 hry zahraničných autorov. Všetky hry sme hrali v spisovnej slovenčine.
Členovia porôt nám viackrát chválili vzornú javiskovú reč.
Pre spestrenie nášho repertoáru a na návrh niekoľkých členov
súboru sme sa odhodlali pripraviť hru v zemplínskom nárečí. Najvhodnejšia sa
nám videla hra J. Gregora-Tajovského Ženský zákon. Patrí k najcennejším
skvostom slovenskej dramatiky, má celonárodný charakter. Je to ľudová hra
obsahom i jazykom. My sme ju podali v zemplínskom nárečí Žeňski maňiri, aby sa
stala ešte bližšia a obľúbenejšia pre našich divákov. A Nezemplínčanom
umožní pohľad, ako tento príbeh môže vyzerať v Zemplíne.
Zemplín zaberá veľké územie Slovenska, od Sniny, Stropkova, Humenného,
cez Michalovce, Trebišov (dolný Zemplín) a siaha až do Maďarska. Hru sme hrali
viackrát v Trebišove a po dedinách, aj v Košiciach (Abov) na Dňoch
Zemplína.
Nárečie je súčasťou kultúry a národného jazyka. Niektoré
prvky nárečí preberá aj spisovný jazyk. Nárečie zaujalo mnohých spisovateľov, našich
i svetových (Carlo Goldoni). V dnešnej dobe sa nárečie používa v súkromnom,
familiárnom styku, vo verejnom, spoločenskom styku však spisovný jazyk.
Pavol Vitko v článku Ženský zákon po zemplínsky (Slovo
Zemplína, č. 17, 25. 4. 2006, str. 3) píše: „Hra, ktorej skvelú atmosféru dotvára
hudobné pozadie, nahrané folklórnym súborom Zemplín Michalovce, je preto
skutočne autentická. Celkový originálny výsledok možno však považovať práve za
hold nárečiu, ktorým viac či menej ešte hovorí niekoľko desiatok tisíc ľudí, no
ktoré postupne predsa len odchádza do histórie. Nadšený dlhotrvajúci potlesk po
povstaní celej preplnenej sály v trebišovskom kultúrnom stredisku hovoril za všetko.“
...
Július Galgan
Foto Filip Lašut
(celý
článok si prečítate v Javisku 4/2011)