Mám rád slobodu, ponuku a výzvu
Cenu za tvorivý čin roka 2011 získali na Scénickej žatve Divadlo „A“ a Divadlo Shanti z Prievidze za inscenáciu Chlpatý sluha pána farára v réžii Jozefa Krasulu (1961).
Za svoju divadelnú a režijnú tvorbu v amatérskom divadle si už
dostal dosť ocenení. Ako silno by si si zaujúkal pri tejto cene?
Myslím, že patrí k tým naj, naj, naj... Nie je také
jednoduché na Slovensku, kde je obrovská tradícia, veľa divadiel, dosiahnuť takýto
úspech, keď pre odbornú porotu sa inscenácia stane najzaujímavejšou a
najtvorivejšou. Je to skutočné uznanie, lebo aj keď chodíme na zahraničné
festivaly so súborom z Partizánskeho alebo Prievidze a patríme vždy k tomu
najlepšiemu – ale nielen my, aj iné slovenské súbory –, obstáť doma je oveľa
ťažšie, lebo je tu väčšia konkurencia. V tejto zostave získať takéto ocenenie
je veľká pocta. K dvom predchádzajúcim rovnakým cenám za inscenácie so súborom
z Partizánskeho – Prvú jazdeckú a O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi –
kladiem na rovnakú úroveň aj toto ocenenie; ani nad, ani pod, ale hneď vedľa
nich.
Koho ste najviac pociťovali ako konkurenciu z programu
Scénickej žatvy?
Divadelný súbor J. Kármána z Lučenca s hrou Stefana Caneva Druhá
smrť Jany z Arcu v réžii Vlada Sadílka. Bola to jednoduchá, ale veľmi čistá
réžia, Vlado tentoraz ako režisér akoby ustúpil do úzadia a nechal priestor
veľmi dobrej hereckej tvorbe.
Dlhé roky sa tvoje meno spájalo len s Partizánskym, ale v posledných
rokoch si už zaznamenal výrazné úspechy aj s Prievidzou. Stáva sa Prievidza
tvojím vysunutým divadelným pracoviskom?
Vlastne to už tak je, lebo toto je piata či šiesta
inscenácia, ktorú som s prievidzskými súbormi robil. Pozývali ma, najmä túto
sezónu, viaceré amatérske slovenské divadlá, aby som s nimi pracoval, ale v
amatérskom divadle robím len s týmito dvomi súbormi. Partizánske je moje
základné domovské divadlo a v Prievidzi sme si vytvorili podobný vzťah, ako
máme v Partizánskom. Pre mňa je kľúčové v amatérskom divadle rodinné prostredie
súboru, presnejšie druh rodiny. Aj v Prievidzi nám dlhšie trvalo, kým sme sa
zosúladili, kým sa obrúsili hrany medzi nami. Súbor tiež dlhšie spoznával, ako
robím, ako sa vyjadrujem, ako nadávam, ako myslím a rovnako ja som spoznal
mechanizmus, ako oni vzájomne komunikujú, a trvalo to dosť dlho. Teraz je už
naša práca podstatne jednoduchšia, keď sme sa to naučili. Takže prísť teraz do
neznámeho prostredia, hoci aj k známym ľuďom, by asi nebolo dobré, lebo
inscenácie by sa mohli, aj nemuseli podariť. Pre mňa je však prvoradou
motiváciou byť tam, kde sa cítim dobre, s ľuďmi, ktorých mám rád a ktorí majú
radi mňa, a kde je aj iný než divadelný záujem – a to záujem byť spolu, pretože
máme na mnohé veci rovnaký alebo podobný názor a tešiť sa zo spoločnej prítomnosti.
Preto momentálne pracujem len s týmito dvomi úbormi.
...
Pripravila Jaroslava Čajková
Foto Filip Lašut
(celý
rozhovor si prečítate v Javisku 4/2011)