Koncept a herectvo (ako hrať v inom scénografickom kľúči)
Tradičný scénografický kľúč v našej slovenskej a českej divadelnej kultúre vychádza z predpokladu, že v predstave diváka na základe predstavenia vznikne príbeh. Pri konceptuálnych inscenáciách nastáva v tomto zmysle základný recepčný problém. Kľúč k „čítaniu“ inscenácie totiž nie je divadelný, ale iný. V prípade réžie Roberta Wilsona v pražskom Národnom divadle – trojdejstvovej opery Káťa Kabanová Leoša Janáčka (predtým v ND v roku 2002 naštudoval jeho Osud) – nie je ani výtvarný, ale fotografický. Postavy pred nami vystupujú z tieňa do pološera a polosvetla (navyše farebne do pol tela tónovaného), priamo však nepripomínajú ani staré fotografie a ani súčasné vizuálne hry s nimi. V akýchkoľvek – aj extrémne vypätých emocionálno-dramatických situáciách – ich gesto končí vždy atmosférotvorne akoby rovnako: štylizovaným znehybnením dlaní a prstov (i celej ruky) v pozícii na pomedzí orientálnych tancov a tai-či. Vzniká tak dojem „zamrznutia“ gesta v scénickom priestore, pretože je prítomné v našej pamäti (t. j. predstave o inscenácii) akoby neustále. Navyše Wilsonovo výtvarné riešenie pozostáva nielen z klasicky pevných dekorácií, ktoré umožňujú využívať aj tieňohru, ale aj z práce so svetlom a svetelnými plochami, ktoré nemajú „príbehový“ význam. Sú akoby kusmi „fotografických“ techník (ich časťami), ktoré sa rôzne radia do hĺbky základného priestoru.
...
Dagmar Inštitorisová
Foto Hana Smejkalová
(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)