Inšpiratívne záblesky
Čo vás inšpiruje a drží v divadelných aktivitách, resp. tvorivosti? Čo k nej potrebujete, hľadáte, čo je pre vás osviežením, výzvou či impulzom na zvýšenie „divadelného adrenalínu“? V rubrike Inšpirácie radi uverejníme vaše vyznania a tipy.
Svoju prvú divadelnú injekciu som dostala presne pred 15 rokmi. Odvtedy sa toho, samozrejme, dosť zmenilo. Ako každý umelec, inšpirovala som sa všetkým a všetkými, ktorí boli rovnako „zaočkovaní“ ako ja. Pohľad na svet mal rebelantský nádych. Nemenný sa stal status – byť dramatičkou. Písať o ľuďoch a pre ľudí, tak ako to robili moje veľké dramatické vzory. Inšpirácia v samotných ľuďoch pretrváva do dnešných dní, ale to pre dramatika nie je žiadnou novinkou. V poslednej dobe je pre mňa inšpirujúca slovenská detská divadelná scéna, ktorá sa úspešne začala vyhýbať dramatizáciám notoricky známych klasických rozprávok (Šípkové Ruženky, Snehulienky...). Súbory si budujú vlastný vyjadrovací jazyk. Experimentujú nielen so slovom, ale aj s technikou, ktorá sa stáva v inscenáciách čoraz dominantnejšou. V interpretácii tak prechádzajú od slova k pohybu, keďže dobrý dramatický text sa pre detského interpreta stáva raritou. A práve tento fakt ma inšpiroval k opätovnému písaniu divadelných hier pre deti a mládež. V neposlednom rade ma k novým témam doviedol už druhý ročník seminára autorského písania v Pivnici v Srbsku u dolnozemských Slovákov v Ochotníckom divadle Janka Čemana. Z literatúry sú to v poslednej dobe biografie známych osobností (Coco Chanel od Henryho Gidela, Edith Piaf od Simone Berteautovej), nad ktorými premýšľam ako o monodramatických textoch pre javiskovú podobu. Každý deň je pre mňa inšpiráciou a v ňom každé stretnutie alebo nepatrný moment.
Katarína Hitzingerová (rod. Mišíková),
dramatička a pedagogička Fakulty divadelných umení
Akadémie umení v Banskej Bystrici
Hľadám vo svete prekypujúci a drzý manierizmus s prísnym a jasným konceptom. Vždy je dobrým východiskom prečítať si zopár haiku − trojriadkové, filozoficko-impresionisticko-panteisticko-teologické japonské básne. Asi najznámejším je Bashov text: Starý rybník... / žaba skočila / do zvuku vody. Krehkosť a mnohovrstevnatosť presne vystihuje na veľmi malej ploche a s veľmi zvláštnym humorom Issov kus: Slimák sa šplhá / na horu Fudži / pomaly, pomaly.
Na druhej strane stoja filmy z kategórie guilty pleasure, ako napríklad základný kameň eurohororu − talianska zombie-lahôdka režiséra Andreu Bianchiho Noci hrôzy. S topornými hereckými výkonmi, s úžasne nechutnými maskami, s ultrastupídnym príbehom, s minimom vnútornej logiky a stále narastajúcim pocitom, že napriek tomu všetkému predsa len vznikol autonómny a sugestívny svet vnútorných strastí. Povinná je aj tvorba mága režisérskeho diletantizmu Lucia Fulciho − jeho Koncert hrôzy svojím amaterizmom, sebairóniou, infantilnosťou, ilustratívnosťou, technickou nedokonalosťou geniálne vystihuje tvorivú krízu, desivú perverzitu každodenného života. A najväčším objavom posledného desaťročia sa pre mňa stalo elementárne dielo Jevgenija Ginzburga Ostrov stratených lodí z roku 1987. Film, ktorý spája pirátske dobrodružstvá s dekadentnou romancou, sci-fi s muzikálom, spoločenskú kritiku s klauniádou.
Najtajomnejšie zákutia inej, netradičnej hudby a menšinových žánrov odkrýva časopis His Voice. Naposledy sa písalo o imaginárnych zvukových krajinách, o elektronickej Op-Ere Portugalca Miguela Azguimeho, o tom, ako si vyprázdňuje mozog japonský gitarista Uchihashi Kazuhisa, ako dešifroval huslista Bauduin de Jaer hudobné kryptogramy, o art brut umelca Adolfa Wölfliho, že mýtus ticha ešte stále straší. A po tom všetkom si treba vypočuť zdrvujúci šláger Ritch Bitch v afrikánčine od juhoafrickej rave-hip-hop skupiny Die Antwoord, pravý životný pocit zef. Meditatívna industriálnonoise skupina Tam Quam Tabula rasa a ich odnož Ultima Rota Carri sa pohybuje medzi akustickým ready made-om a hudobnou performanciou.
A nakoniec nech znie hudba fenomenálneho japonského hlukového mága Mezbowa. Jeho brutálne zvukové sochy, fonické priestory, audiohorory obsahujú všetko, čoho sa bojíme a čo nás láka, po čom sme vždy túžili, ale nikdy nedokážeme vysvetliť, prečo.
Miklós Forgács,
divadelný režisér a lektor prehliadok amatérskeho divadla
Pripravila JMH
Foto osobné archívy