Karel Tomas (J. Čajková): Divadlo ma učí žiť
Karel Tomas (1958) je dlhoročným návštevníkom Scénickej žatvy. Ako odborný pracovník pre zahraničné vzťahy v NIPOS-ARTAMA v Prahe sa stará nielen o medzinárodné kontakty, ale aj o kvalitu česko-slovenských výmenných vzťahov v oblasti amatérskeho divadla.
Kedy si sa začal venovať amatérskemu divadlu a ako?
Oproti niektorým iným divadelníkom pomerne neskoro – bolo to
na gymnáziu, mal som asi 15 – 16 rokov. Prvotným „hýbateľom“ vtedy, samozrejme,
nebolo robiť umenie, ale u mňa možnosť vymaniť sa z tradičnej výchovy a
príležitosť dostať sa medzi ľudí. Chcel som tiež niečo robiť so sebou, lebo som
bol veľmi plachý, dosť citlivý, zle som hovoril, pre rast mojej osobnosti to
naozaj veľa znamenalo. Pamätám si, že keď som po prvý raz šiel za režisérom
Jiřím Abertom do nášho litomeřického súboru Minimax, zakoktával som sa, nevedel
som dostať zo seba súvislé slovo, lebo som mal strašnú trému. Určite si o tom
myslel svoje, ale prijal ma. Začal som hrať divadlo a tiež chodiť do ľudovej
školy umenia v Ústí nad Labem, lebo u nás v Litoměřiciach takáto škola nebola. Najprv
raz, potom dva-trikrát do týždňa. Pedagógovia aj kolektív ma vtiahli do tejto
práce, začal som chodiť na prehliadky a divadlo si ma pomaly zobralo samo.
Okrem toho som sa venoval aj nášmu divadelnému súboru, či už bolo treba niekoho
herecky zaskočiť, alebo urobiť scénu, alebo naraz vypadne režisér, tak treba
niečo zrežírovať. Tomuto súboru som zostal verný aj v časoch, keď som šiel študovať
do Prahy na vysokú školu, čo bola asi chyba, lebo som sa mal od neho odpútať a
začať robiť divadlo s niektorým zo súborov v Prahe, myslím, že by mi to
dalo viac. Ale veľa som získal z dvojročného kurzu dramaturgie a réžie, ktorý
organizoval Ústav pre kultúrno-výchovnú činnosť v Prahe. To som ešte netušil,
že tam budem neskôr pracovať. Potom nasledovalo dvojročné školenie dramatickej
výchovy a z týchto dvoch školení som si nielenže niečo zapamätal, ale hlavne
som spoznal množstvo ľudí, ktorých som potreboval poznať a z čoho svojím
spôsobom žijem doteraz. (Smiech)
Veľmi ma ovplyvnil aj vtedajší Klub mladých divadelníkov na
Hronove, ktorý sa neskôr stal vlastne vzorom pre súčasné dielne v Šumperku.
Začal som pracovať ako krajský inšpektor v Ústí nad Labem pre profesionálne divadlo
vo vtedajšom Severočeskom kraji. Videl som tak množstvo inscenácií, v priemere
päť za týždeň, začal som študovať divadelnú vedu, v spojitosti s ňou sledovať
ďalšie inscenácie, takže som sa dostal do jedného divadelného kruhu a všetko to
už potom šlo akosi samo. Ani som nevedel ako, ale zrazu som sedel na spomínanom
ÚKVČ a dostal som za úlohu organizovať Jiráskov Hronov a národné
prehliadky činoherného divadla. To mi prinieslo mnoho zážitkov, kontaktov, mal som
možnosť veľa vidieť, prediskutovať, naučiť sa, ale malo to aj negatívnu stránku:
napriek tomu, že som bol vyškolený, kvôli konfl iktu záujmov nebolo možné, aby
som divadlo robil aktívne. Neskôr ma preradili k divadlu mladých, vraj už
mladým neublížim, ale naopak, môžem ich vychovávať. Od roku 1991 som tak dostal
na starosť Šrámkov Písek, v roku 1995 sa k nemu pripojila celonárodná dielňa v
Šumperku, ktorú robím až doteraz. To je už vlastne jediné podujatie, ktoré ma v Artame
pracovne spája s divadlom, lebo po návrate z Anglicka v januári 2008 mi v našej inštitúcii
NIPOS-ARTAMA dali na starosť inú oblasť: medzinárodné vzťahy. No vďaka tomu, že
teraz nerobím žiadnu metodickú činnosť pre divadlo, tak som sa k nemu vrátil
prakticky. Pracujem s detským súborom, robím divadlo poézie, činohru...
Do akej miery si pripúšťaš či potrebuješ divadlo vo svojom
živote?
Je to vlastne moja druhá forma života. Divadlo, ktoré je
určitým spôsobom formálne vymedzené, možno teoreticky vyznačiť, ale v
skutočnosti je divadlo s mojím životom veľmi hlboko prerastené a nedá sa
oddeliť. Je to forma života, komunikácie, spôsob existencie, ktorá trvá stále.
Ja divadlo vidím v sebe, aj keď to nie je oficiálne divadlo, a preto ma asi tak
baví. Nie sú totiž až také veľké rozdiely medzi rozprávaním príbehov, odovzdávaním
impresií, energie a divadlom na scéne. Divadlo funguje od nezáväzného
podania ruky na ulici až po to naše i vaše – národné divadlo. A navyše sa rád
hrám, vždy hľadám aj iné významy pre situáciu, slovo...
...
Pripravila Jaroslava Čajková
Foto Filip Lašut
(celý
rozhovor si prečítate v Javisku 4/2011)