Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Divadlo ako relax

Tohtoročnú Cenu Jozefa Kronera na návrh Národného osvetového centra udelil predseda Spoločnosti Jozefa Kronera prof. Jozef Leikert dlhoročnému a výraznému členovi, hercovi divadelného súboru Disk z Trnavy Pavlovi Lančaričovi (1948). Vzácne ocenenie si prevzal na Scénickej žatve 2011 hneď po svojom vystúpení v predstavení Polylóg (Tok času).

Pavol LančaričZ vášho divadelného životopisu sa dozvedáme, že v mladosti ste pôsobili vo vysokoškolskom divadle a potom prešli do súboru Disk. Podľa poetiky a zloženia tohto súboru to vyzerá, že ste stále vo vysokoškolskom kolektíve...
Na Pedagogickej fakulte v Trnave boli všetci členovia súboru vysokoškoláci, okrem mňa. Od roku 1964, keď som začal s divadlom, sa vlastne stále pohybujem v súbore s mladými ľuďmi, ktorí ma vťahujú do svojho prostredia a veku, takže sa stále cítim byť mladým.

Večným študentom?
Vlastne áno, hoci som vysokú školu neskončil.

Vyzerá to, že divadlo výrazne vstúpilo do vášho života. Ako hlboko si ho doň vpúšťate?
Dosť hlboko popri svojom niekdajšom civilnom zamestnaní, lebo dnes som už na dôchodku. Keďže mi život a neprijatie na Vysokú školu múzických umení v rokoch 1969 – 70 neumožnili venovať sa divadlu ako profesionálnemu hercovi, po vojenčine som už to uchádzanie vzdal, odovzdal som sa mu aspoň ako herec amatérsky. Divadlo je úžasné odpútanie od reality bežného civilného života, navyše keď nájdete spojenie s režisérom, ktorého potrebám sa musíte prispôsobovať, s postavami, ktoré hráte... Uvažujete nad tým nielen, čo hrať, ale aj ako hrať, jednoducho ste v úplne inom svete, čo mňa veľmi obohacuje.

Divadlo je teda pre vás únikom z jednej reality a radostným vstupom do inej?
Dá sa to tak povedať, no najmä je to relax, aký poznáme pri sledovaní hoci aj tých úžasných amerických filmov. Rovnako, keď hráte komickú alebo poetickú postavu, vypadnete zo strašnej reality tohto sveta.
...

Pripravila Jaroslava Čajková
Foto Filip Lašut
(celý rozhovor si prečítate v Javisku 4/2011)