Desať kapitol o smrti tragédie
Napíšem hneď a rovno – je to čítanie pre fajnšmekrov, labužníkov,
pre tých, čo už čo-to (radšej viac) vedia o dramatickej tvorbe od antiky
až po absurdnú drámu. A ešte pre tých, ktorí sa neuspokoja s letmými
vedomosťami o veľkom civilizačnom vynáleze, ktorý nazývame dráma a divadlo.
Kniha esejí profesora anglickej komparatívnej literatúry na univerzitách v
Yale, Oxforde a Cambridge G. Steinera nie je dejepisom drámy a divadla, ani
učebnicou. Je to múdre, vzdelané uvažovanie nad tým, prečo antikou – najmä
Aischylom, Sofoklom, Euripidom a potom Marlowom a Shakespearom – de facto žáner
tragédie zanikol. A to napriek tomu, že mnohí svetoví autori z obdobia
renesancie, baroka a klasicizmu, a čiastočne aj romantizmu sa o tragédiu
pokúšali. Niektorí s väčším, iní so zanedbateľným úspechom, hoci z ich pera
vyšli cenné drámy. George Steiner však umne zisťuje, že aj za tými pokusmi v
pozadí existujú veľké vzory veľkých Grékov (zaujímavé je, že nepriradil k nim
rímskeho Senecu), akoby stáročia od nich vzdialení dramatici sa s nimi neustále
konfrontovali, cítili ich inšpiračný zdroj v témach i v návratoch k mytológii,
usilujúc sa im dať novší či modernejší háv. Steiner neskúma príčinu smrti tragédie
len v úzkom rámci dramatickej literatúry, v jej témach, filozofických
východiskách, ale intenzívne si všíma aj spoločenské súradnice, pohyby a vývin
civilizácie, spôsob života, stav a ciele divadelného umenia. V celom
časovom priemete nachádza mnoho ambícií, pokusov nadviazať na antickú a
alžbetínsku tragédiu, mnoho spoločných čŕt a zaujímavých riešení i invencií,
ale návraty k antickým inšpiráciám sú, podľa neho, už len exploatácie
archetypov a archetypálnych situácií, ktoré majú šancu prehovoriť k modernému
človeku. No to hlavné, čo antickú a alžbetínsku tragédiu odlišuje od
nasledovníkov, nie je príbeh so smutným koncom, ale vedomie a pocit naozajstnej
konečnosti v čase, v neodvolateľnosti smrti. Osud Antigony, Médey,
Agamemnóna a iných nemá pokračovanie v inom priestore a čase. Kresťanstvo však
hlásalo, že život pozemský je len fragment skutočného života po smrti, teda
smrťou sa nič defi nitívne nekončí, dokonca vierouka sľubuje ešte plnší, bohatší
a spravodlivejší život kdesi na nebesiach. Tento prvok optimizmu vlastne
spôsobil, že tragédiu nahradila dráma predkladajúca príbehy a postavy, ktoré
zápasia už nie s vôľou bohov, s osudom ako v antike – ale s ľudskou
zlobou, závisťou, nenávisťou, posadnutosťou mocou a majetkom. Od božského
predurčenia dráma klesla o poschodie nižšie – celkom medzi ľudí.
...
Táto kniha je dôležitá pre komplexné chápanie vývinu drámy – svetovej drámy i drámy sveta. Je napísaná esejistickým štýlom, jazyk je plný bonmotov ako komparatívny, ale slobodný prúd uvažovania. Po prvý raz vyšla v roku 1961, odvtedy sa objavilo mnoho jej doplnených vydaní v rôznych jazykoch. Poslednú časť autor napísal roku 2004, aby svoj oblúk uzavrel aj refl exiou novších autorov – od Brechta po Becketta a ich druhov. Ani tá najlepšia recenzia však nemôže nahradiť vlastné čítanie tohto diela, ktorým vydavateľ prispel k odstráneniu jednej veľkej medzery našej teatrológie.
Vladimír Štefko
Steiner,
George: Smrť tragédie, preklad Z. Vajdičková. Divadelný ústav, 2011, str. 211.
(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)