Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Desať kapitol o smrti tragédie

Smrť tragédieNapíšem hneď a rovno – je to čítanie pre fajnšmekrov, labužníkov, pre tých, čo už čo-to (radšej viac) vedia o dramatickej tvorbe od antiky až po absurdnú drámu. A ešte pre tých, ktorí sa neuspokoja s letmými vedomosťami o veľkom civilizačnom vynáleze, ktorý nazývame dráma a divadlo. Kniha esejí profesora anglickej komparatívnej literatúry na univerzitách v Yale, Oxforde a Cambridge G. Steinera nie je dejepisom drámy a divadla, ani učebnicou. Je to múdre, vzdelané uvažovanie nad tým, prečo antikou – najmä Aischylom, Sofoklom, Euripidom a potom Marlowom a Shakespearom – de facto žáner tragédie zanikol. A to napriek tomu, že mnohí svetoví autori z obdobia renesancie, baroka a klasicizmu, a čiastočne aj romantizmu sa o tragédiu pokúšali. Niektorí s väčším, iní so zanedbateľným úspechom, hoci z ich pera vyšli cenné drámy. George Steiner však umne zisťuje, že aj za tými pokusmi v pozadí existujú veľké vzory veľkých Grékov (zaujímavé je, že nepriradil k nim rímskeho Senecu), akoby stáročia od nich vzdialení dramatici sa s nimi neustále konfrontovali, cítili ich inšpiračný zdroj v témach i v návratoch k mytológii, usilujúc sa im dať novší či modernejší háv. Steiner neskúma príčinu smrti tragédie len v úzkom rámci dramatickej literatúry, v jej témach, filozofických východiskách, ale intenzívne si všíma aj spoločenské súradnice, pohyby a vývin civilizácie, spôsob života, stav a ciele divadelného umenia. V celom časovom priemete nachádza mnoho ambícií, pokusov nadviazať na antickú a alžbetínsku tragédiu, mnoho spoločných čŕt a zaujímavých riešení i invencií, ale návraty k antickým inšpiráciám sú, podľa neho, už len exploatácie archetypov a archetypálnych situácií, ktoré majú šancu prehovoriť k modernému človeku. No to hlavné, čo antickú a alžbetínsku tragédiu odlišuje od nasledovníkov, nie je príbeh so smutným koncom, ale vedomie a pocit naozajstnej konečnosti v čase, v neodvolateľnosti smrti. Osud Antigony, Médey, Agamemnóna a iných nemá pokračovanie v inom priestore a čase. Kresťanstvo však hlásalo, že život pozemský je len fragment skutočného života po smrti, teda smrťou sa nič defi nitívne nekončí, dokonca vierouka sľubuje ešte plnší, bohatší a spravodlivejší život kdesi na nebesiach. Tento prvok optimizmu vlastne spôsobil, že tragédiu nahradila dráma predkladajúca príbehy a postavy, ktoré zápasia už nie s vôľou bohov, s osudom ako v antike – ale s ľudskou zlobou, závisťou, nenávisťou, posadnutosťou mocou a majetkom. Od božského predurčenia dráma klesla o poschodie nižšie – celkom medzi ľudí.

...

Táto kniha je dôležitá pre komplexné chápanie vývinu drámy – svetovej drámy i drámy sveta. Je napísaná esejistickým štýlom, jazyk je plný bonmotov ako komparatívny, ale slobodný prúd uvažovania. Po prvý raz vyšla v roku 1961, odvtedy sa objavilo mnoho jej doplnených vydaní v rôznych jazykoch. Poslednú časť autor napísal roku 2004, aby svoj oblúk uzavrel aj refl exiou novších autorov – od Brechta po Becketta a ich druhov. Ani tá najlepšia recenzia však nemôže nahradiť vlastné čítanie tohto diela, ktorým vydavateľ prispel k odstráneniu jednej veľkej medzery našej teatrológie.

Vladimír Štefko
Steiner, George: Smrť tragédie, preklad Z. Vajdičková. Divadelný ústav, 2011, str. 211.
(celý článok si prečítate v Javisku 4/2011)