Balada, a čo s ňou?
Na Scénickej žatve sa v rámci vzdelávacieho projektu Eduart opäť objavili divadelné dielne. Tento rok ich bolo 5 – trieda bábkového divadla, pouličného divadla, divadla poézie, činoherného divadla a pohybového divadla. V rozmanitosti umeleckých možností ich však spájala jedna téma – známa, ba až otrepaná báseň Jána Botta Žltá ľalia, s možnosťou využitia jej moderných interpretácií. Je zaujímavé, že jej úpravu Silvestra Lavríka nevyužil nikto, všetci narábali s klasickým básnickým textom, a svojím spôsobom tak pripravili rôzne variácie divadla poézie, pričom dielňa bábkového divadla pracovala dôsledne s megabábkami z nafúknutých vreciek PVC a igelitu, s rôznymi metaforickými objektmi, trieda pouličného divadla pohybovo-rytmicky v etudách narábala s humorom a recesiou, divadlo poézie prehĺbilo lyrickosť i psychológiu Ľalie o ďalšiu poéziu a motívy, činoherné divadlo pôsobilo kompaktne a organicky v epickej, rytmickej a lyrickej podobe, a pohybové divadlo ponúklo spojením pohybu, pocitu a práce s bielymi košeľami ďalšie asociácie a lyrické podnety. So zadanou úlohou sa jednotlivé triedy vyrovnali každá po svojom, s chuťou, aj nevôľou. Tu sú výpovede ich lektorov bezprostredne po úspešnej prezentácii všetkých tried:
František Zborník, ČR (divadlo poézie): „Je to romantický text,
ktorý mi svojou témou už nie je veľmi blízky. Ja mám romantiku rád, ale toto je
pre mňa príliš trúchlivé. V skupine sme premýšľali hlavne o tom, čím táto báseň
hovorí k dnešku, najmä k mladým ľuďom. Vedeli sme, že to nemôžeme spracovať ako
tému, ktorú napísal autor. Hľadali sme, čím môže byť Žltá ľalia pre nás
zaujímavá. Tematicky sme ju dosť prevrátili a sústredili sa na vzťah dediny a
dievčiny, ktorá sa ,previnila‘.“
Kveťo Palik (bábkové divadlo): „Mne táto téma veľmi vyhovovala.
Už dávnejšie som chcel pracovať na nejakej balade a keď prišla Žltá ľalia
ako ponuka od Michala Ditteho, prijal som ju ako veľmi podnetnú. Vybrali sme si
materiál, ktorý ponúkal veľa možností na vyjadrenie jednotlivých obrazov, takže
som sa utvrdil, že baladické texty sú veľmi vhodné na spracovanie
prostredníctvom výtvarného alebo bábkového divadla.“
Mária Danadová (pohybové divadlo): „Akýkoľvek pevný text je
ťažké spracovávať pohybovým divadlom. Ja sa snažím pracovať metódou fyzického
divadla, ktoré nevychádza z tanečných techník, ale využíva fyzické telo
ako materiál. Tým, že je balada Žltá ľalia poéziou, prináša a ponúka obrazy.
Vychádzali sme teda z nich, z obrazotvornej poézie, z jej atmosféry. Každý si v
básni našiel niečo iné, niekto partnerské vzťahy, niekto zmŕtvychvstanie, iný
túžbu po dotyku a tieto témy sme potom rozvíjali v pohybe.“
Michal Németh (pouličné divadlo): „Keď som pred týždňom dostal
text a dozvedel som sa, že v dielni pouličného divadla budem riešiť Žltú ľaliu,
zbledol som viac než obvykle a naozaj som sa toho bál. Nechcel som robiť
prvoplánovú srandu, lebo ten text si to nezaslúži. Predpokladal som, že ostatné
triedy to spracujú artistne a my jediní budeme túto tému ponižovať. Tak sme sa
venovali technikám pouličného divadla, fungovali na ulici a improvizovali v
interiéri. Humorne sme spracovali len veľmi krátky úryvok a záverečná ukážka
bola výsledkom len takej krátkodobej improvizácie.“
Kamil Žiška (činoherné divadlo): „Tá báseň je akoby pokrytá nejakým
závojom. Je v nej veľa tajomstva, čohosi zvláštne archetypálneho, čo by sa dalo
dlho analyzovať, je v nej prítomný tiež akýsi mýtus – vzťah dvoch bytostí, do
ktorého vstupuje niekto tretí a rozbíja ho, čím sa báseň dostáva až do
metafyzického priestoru. Vstupuje sa doň niekedy ťažko, niekedy ľahko, podľa momentálnej
nálady a príčiny. Mne však išlo najmä o odovzdanie istej javiskovej
abecedy, spojiť komunikačne tím, doviesť ho do kontaktu s javiskom, otvoriť ho,
aj spontánne uvoľniť. Vyučujúci by mal nájsť v každom jednom účastníkovi
energiu, čo sa darilo aj nedarilo. Téma nám v tom čiastočne pomáhala, lebo nás
nasmerovala k cieľu – vzťahu dvoch ľudí. Ale keďže tu sú frekventanti 16 –
18-roční, ich cítenie sa zhoduje skôr s dynamikou textu básne, čo vedeli
vyjadriť v pohybe a rytme, ale ich reflexia ešte nie je pripravená na
psychológiu a tragiku literárnych postáv, pre ich psychiku je ešte nepatričná.“
Pripravila Jaroslava Čajková
Foto
Filip Lašut