Mišo A. Kováč: Dramaturgia v ochotníckom bábkovom divadle
Mišo A. Kováč (24. 5. 1930) prežil svoj život nielen s literatúrou a muzeológiou, ale aj ochotníckymi divadelníkmi. Osobite sa venoval ľudovému a bábkovému divadlu, písal hry, pripravoval výstavy, ako výrazný dramaturg formoval tvorbu bábkarského súboru Strojárik v Martine. Z jeho bohatej teoretickej tvorby spomeňme aspoň publikáciu Bábkarská tvorba (Osvetový ústav, 1984).Z hľadiska praxe dramaturgia ochotníckeho bábkového divadla je osobitá tvorivá činnosť, zasahujúca celý realizačný proces divadla. Naoko nemusí byť ani personálne vyčlenená, ale nemôže nebyť, pretože z nej vyplývajú všetky nasledujúce inscenačné kroky a prevádzkové zabezpečenia. Tak dramaturgia aj v ochotníckom bábkovom divadle, obdobne ako v iných dramatických druhoch, je tvorbou skladby chystaných hracích predlôh (repertoáru) súboru na inscenovanie s úlohami oboznamovať verejnosť o zámeroch divadla, privolávať k spoluúčasti hodnotiteľov predstavení a starať sa o dokladovanie výsledkov práce. Ide o tú súčasť aktivít, ktoré prepájajú v súbore autorov hier (alebo súčinnosť aktérov kreácií pri autorskom divadle) s ich inscenátormi (réžiou, scénografi ou, hudbou a pod.). Zaoberá sa úvodným vstupom – prípravou a úpravou hier z hľadiska ich druhových náležitostí a vhodnosti vzhľadom na zameranie súboru, myšlienkové a umelecké hodnoty i úroveň stvárnenia, vhodnosti pre herecké zázemie a jeho výbavu, možnosti uskutočnenia i divácku účinnosť, sledujúc aj kritický ohlas. Spolu s režisérom a scénografom (i ďalšími zapojenými spolutvorcami), zúčastňuje sa na výklade hry. Má význam, keď sleduje aj dosah na proces tvorby inscenácie. Tam, kde sa tak nedeje, súbor spravidla tápe. Pravda, funkciu dramaturga môže napĺňať aj hociktorý so spomínaných spolutvorcov, ale nemôže nebyť, lebo vždy ide o výber z možností. Tie má bábkarská tvorba pre svoje špecifi ká neraz aj sťažené alebo málo rozvetvené; sú to poznatky z praxe všetkých divadelných druhov. V bábkovom divadle sa k nim pridáva, ako dominujúci prvok, druhové určenie hracími znakmi a bábkovosťou. Jej podstatou je, že bábkou sa herec vyjadruje a prostredníctvom hry s ňou sa premieňa v postavu, čiže v bábkovom divadle „nekoná“ bábka, ale bábkoherec; rozličným spôsobom, odkrytým a krytým spôsobom alebo jeho striedaním, čo je práve domácou osobitosťou, spolu s prevahou použitia spodových bábok.
(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Mišo A. Kováč
Foto Filip Lašut
Foto Filip Lašut