Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Peter Káša: Otvorená (malá) javisková forma a možnosti dramaturgie

Karol Korák: Buridanov osolKarol Horák: Buridanov osol, Réžia: Henryk Rozen a. h., Scéna: Jaroslav Valek a. h., Hudba: Norbert Bodnár a. h., Dramaturgia: Peter Kováč a. h., Preklad: Valerij Kupka a. h., Hrajú: Vasiľ Rusiňák, Ľudmila Lukačíková, Vladimír Čema, Ľubomír Mindoš, Igor Latta, Jozef Pantlikáš, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč. Premiéra 6. novembra 2009 na veľkej scéne DAD Prešov.

Autor, režisér, ale aj neúnavný dramaturg a organizátor študentského festivalu Akademický Prešov, Karol Horák, už niekoľko desaťročí praktizuje a propaguje metódu „otvoreného divadla“. Prvé inšpirácie vznikali vo vysokoškolskom prostredí medzi študentmi, kde sa divadlo malých javiskových foriem prezentovalo nielen ako „povinná“ záujmová činnosť, ale aj (najmä) alternatívna škola hrou – skladanie obrazov v pohybe a premenlivosti, permanentný tvorivý proces hľadania elementárnych divadelných znakov a inscenačných prostriedkov. Tieto princípy sa rešpektovali nielen v rovine východiskového textu a jeho realizácie, ale aj vo voľnejšom chápaní dramaturgie či dramaturgického procesu ako istý princíp kolektívnej tvorivosti. Neskôr sa aj v kontexte Horákových aktivít často spomínalo módne slovo postmodernizmus ako presadzovanie fragmentárnosti a intertextuality, ale aj skepsa voči tradičnému (divadelnému) jazyku i (scénickej) kompozícii. V súvislosti s vytváraním „novej kompozície“ V. Štefko napríklad pripomína, že: „…príbeh u Horáka je síce rozháraný, fragmentarizovaný v čase i priestore a logika sujetu sa neriadi determináciou, ale konštrukciou, ktorej cieľom je osvetľovať udalosti, výroky, pocity, situácie z viacerých strán …“. Podobne aj M. Babiak píše o karnevalizácii, textovej referencii, intertextualite, palimpsestovosti a irónii, odvolávajúc sa pritom na „poetický manifest“ (Horák, K: Obrana deštrukcie, in: Javisko 1969, č. 4), kde Horák okrem iného napísal: „… deštrukcia, narušenie klasickej harmónie predstavenia v pomere použitých tvárnych prostriedkov (slovo – mimoslovné zložky) je pre mňa oveľa plastickejším svedectvom o pocitoch interpretov svojej doby… ako idylkovitá, harmonická, dojemná zhoda, rovnováha či klasické utriedenie prostriedkov…“ V princípe sa táto horákovská predstava alternatívneho divadla nezmenila a v mnohých smeroch pôsobila i pôsobí inšpiratívne. Napríklad v roku 1989 túto metódu rozvinuli a modifi kovali v manifeste „dekomponovaného divadla“ B. Uhlár a M. Karásek. Nakoniec jasným dôkazom napĺňania týchto princípov je aj inscenácia, o ktorej teraz píšeme.


(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)

Peter Káša
Foto archív autora