Peter Káša: Otvorená (malá) javisková forma a možnosti dramaturgie
Karol Horák: Buridanov osol, Réžia: Henryk Rozen a. h., Scéna: Jaroslav Valek a. h., Hudba: Norbert Bodnár a. h., Dramaturgia: Peter Kováč a. h., Preklad: Valerij Kupka a. h., Hrajú: Vasiľ Rusiňák, Ľudmila Lukačíková, Vladimír Čema, Ľubomír Mindoš, Igor Latta, Jozef Pantlikáš, Svetlana Škovranová, Jozef Tkáč. Premiéra 6. novembra 2009 na veľkej scéne DAD Prešov.Autor, režisér, ale aj neúnavný dramaturg a organizátor študentského festivalu Akademický Prešov, Karol Horák, už niekoľko desaťročí praktizuje a propaguje metódu „otvoreného divadla“. Prvé inšpirácie vznikali vo vysokoškolskom prostredí medzi študentmi, kde sa divadlo malých javiskových foriem prezentovalo nielen ako „povinná“ záujmová činnosť, ale aj (najmä) alternatívna škola hrou – skladanie obrazov v pohybe a premenlivosti, permanentný tvorivý proces hľadania elementárnych divadelných znakov a inscenačných prostriedkov. Tieto princípy sa rešpektovali nielen v rovine východiskového textu a jeho realizácie, ale aj vo voľnejšom chápaní dramaturgie či dramaturgického procesu ako istý princíp kolektívnej tvorivosti. Neskôr sa aj v kontexte Horákových aktivít často spomínalo módne slovo postmodernizmus ako presadzovanie fragmentárnosti a intertextuality, ale aj skepsa voči tradičnému (divadelnému) jazyku i (scénickej) kompozícii. V súvislosti s vytváraním „novej kompozície“ V. Štefko napríklad pripomína, že: „…príbeh u Horáka je síce rozháraný, fragmentarizovaný v čase i priestore a logika sujetu sa neriadi determináciou, ale konštrukciou, ktorej cieľom je osvetľovať udalosti, výroky, pocity, situácie z viacerých strán …“. Podobne aj M. Babiak píše o karnevalizácii, textovej referencii, intertextualite, palimpsestovosti a irónii, odvolávajúc sa pritom na „poetický manifest“ (Horák, K: Obrana deštrukcie, in: Javisko 1969, č. 4), kde Horák okrem iného napísal: „… deštrukcia, narušenie klasickej harmónie predstavenia v pomere použitých tvárnych prostriedkov (slovo – mimoslovné zložky) je pre mňa oveľa plastickejším svedectvom o pocitoch interpretov svojej doby… ako idylkovitá, harmonická, dojemná zhoda, rovnováha či klasické utriedenie prostriedkov…“ V princípe sa táto horákovská predstava alternatívneho divadla nezmenila a v mnohých smeroch pôsobila i pôsobí inšpiratívne. Napríklad v roku 1989 túto metódu rozvinuli a modifi kovali v manifeste „dekomponovaného divadla“ B. Uhlár a M. Karásek. Nakoniec jasným dôkazom napĺňania týchto princípov je aj inscenácia, o ktorej teraz píšeme.
(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Peter Káša
Foto archív autora
Foto archív autora