Karol Horák: V meandroch dramaturgie
Terminologická konvencia niektorých stredoeurópskych divadelných kultúr rozhoduje o tom, že sa osoba dramaturga traktuje v nich rozličným spôsobom. Kým v niektorých národných divadelných kontextoch spomínaný pojem reprezentuje význam dramatik (francúzština, angličtina), na Slovensku – ale aj v Čechách – vnímame spomínanú persónu ako sprostredkovateľa kontaktu medzi dramatickým textom a jeho divadelnou konkretizáciou súborom realizátorov (v terminologickej oblasti je u nás badateľný zrejme vplyv nemeckej divadelnej kultúry). Takto ponímanú funkciu dramaturga som mal možnosť zažiť na vlastnej koži počas môjho pôsobenia v repertoárovom, kamennom Divadle Jonáša Záborského v Prešove v 60. rokoch minulého storočia (funkcia externého dramaturga činohry). Moja činnosť spočívala predovšetkým v úsilí podieľať sa na tvorbe dramaturgického plánu, teda aj v úsilí i schopnosti presvedčiť vedenie spomínaného telesa i jeho „umelecko-poradný zbor“ (UPZ – kolektív asi desiatich reprezentatívnych hercov, scénografov, „odborárov“) o „ideovo-umeleckých“ hodnotách, o „spoločenskej aktuálnosti“ dramatických textov navrhovaných ako budúce repertoárové čísla nasledujúcej sezóny (niekedy aj s ďalekosiahlym časovým horizontom, napr. za normalizácie absurdné vytváranie dramaturgických plánov na dvadsať rokov dopredu). Debaty o vhodnosti / nevhodnosti zaradených titulov s vedením súboru i členmi UPZ – teda prevažne hercami – hraničilo neraz s bezmocnosťou dramaturga presadiť zvolený titul. Väčšina hercov preferovala drámy, v ktorých by sa „našla“, v ktorých videla svoju budúcu hereckú príležitosť, v ktorých mohla interpretačne vyniknúť. Bola to motivácia pragmatická, utilitárna, ale z hľadiska psychológie herca aj pochopiteľná, ale často v príkrom rozpore s umeleckými ambíciami dramaturga. Napriek všetkej zložitosti sklonku 60. a prvej polovice normalizačných 70. rokov, nebola táto skúsenosť márna. Aj vzhľadom na formovanie mojej koncepcie alternatívneho divadla, ktorá sa už pár rokov vytvárala práve v opozícii k oficiálnemu kamennému divadlu.Dramaturg je do istej miery „umelec“ i „vedec“ (aj keď to viaceré odborné pramene popierajú): mal by mať danosť vidieť pred sebou horizont, ku ktorému smeruje divadlo, mal by mať danosť nadhľadu, schopnosť „povzniesť sa“ nad jednorazové inscenačné procesy a vedieť ich posúdiť z dištancu a podieľať sa svojím spôsobom na umeleckom raste súboru (napr. dlhodobé uvádzanie Shakespearovho diela v činohre DJZ bolo „průbířským kamenem“ umeleckých dispozícií súboru, na uzlových dielach svetovej tvorby sa dá rásť i „pohorieť“). Dramaturg by mal ovládať sumu vedomostí z teórie i histórie divadla, mal by ich vedieť aplikovať v konkrétnej divadelnej praxi, nezabúdajúc pritom na štatút divadla i diváka, ktorý je neprehliadnuteľnou veličinou celého reťazca divadelnej komunikácie.
(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Karol Horák
Foto archív autora
Foto archív autora