Vladimír Štefko: Dramaturgia ochotníckeho javiska
Ak by sme defi novali dramaturgiu ako vedomú, sústavnú činnosť programujúcu prácu ochotníckeho súboru, nemali by sme veľmi o čom písať. Pod pojmom programácia ochotníckeho telesa máme na mysli nielen výber hry ad hoc, pre túto chvíľu či sezónu, ale aj do budúcna, mysliac aj na rozvoj síl súboru i určitý tematický výber, ktorým chceme osloviť svojho diváka. Výber hier pre javisko sa vždy deje na linke dostupnosť textov, ich variabilita, záľuby hercov, režiséra a publika, móda či úsilie byť moderným, resp. vedome tradičným. Už od raných čias ochotníckeho divadla môžeme sledovať určitý vývin. Napr. tradičnou dramaturgiou bolo striedanie drámy a komédie, pričom obvykle tzv. vážne kusy sa uvádzali v čase Vianoc, veselohry a frašky v čase fašiangov. Spočiatku iné hracie termíny ani neboli, lebo na jar, v lete a na jeseň bolo dosť inej práce, napr. na poli. Až miernym industrializačným procesom na Slovensku sa tento stereotyp, vynútený a podmienený hospodárskym rokom (v zime bolo menej práce), narúšal. A záviselo od ambícií, nazvime to intelektuálnych dispozícií, že sa niektoré ojedinelé súbory začali profi lovať, opäť na dosť jednoduchom princípe. Ľahké, zábavné kusy hojnejšie vystriedali závažné dramatické diela domáce, ale aj preložené. To však bola doména niekoľkých vyspelých mestských súborov, ktoré hrávali aj pre vyspelejšie mestské publikum. Keď roku 1923 martinské Ústredie slovenských ochotníckych divadiel založilo tradíciu divadelných festivalov, ktoré v tridsiatych rokoch dostali podobu aj pokračovacích či výberových podujatí, rozšíriac sa postupne na župy či dokonca okresy, objavil sa nový dramaturgický fenomén – príprava inscenácií (obvykle jednoaktoviek či vybraného dejstva) pre – ako sa to vtedy nazývalo – divadelné závody. Tam už totiž panovali iné kritériá ako doma či v domácom regióne; tu starostlivým okom hľadeli na javiskové dielo páni porotcovia, udeľovali sa ceny a postupy z kategórie do kategórie. (D – základná kategória určená dedinským začínajúcim súborom, C – pre pokročilé dedinské súbory, B – pre začiatočnícke mestské súbory a A – pre vyspelé mestské krúžky. Roku 1941 zaviedol ÚSOD Čestný veniec víťazov pre absolútnu špičku ochotníctva, kde sa už podľa náročných kritérií obhajovala príslušnosť k elitnej skupine.) Častý bol zjav, že súbor (vtedy sa bežne používal pojem krúžok ako zdôraznenie dobrovoľnosti divadelnej aktivity) prišiel na závody s naštudovaním dejstva či montáže z kvalitnej hry, ale doma hrali zväčša samé plytkosti. Nuž, aj súťaživosť, túžba po ocenení fungovala ako istý dramaturgický fenomén.(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Vladimír Štefko
Foto Filip Lašut
Foto Filip Lašut