Mišo A. Kováč: Sprítomnenie Stanislava Chrena
Nijaká ustanovizeň nemá pamäť, ani štát, obec, firma, nuž ani divadelný súbor či spolok, lebo rozum má len človek. Na osobnom konaní vedenia ustanovizne záleží, ako spolčuje tých ostatných – buď rovnako zaujatých alebo najatých. Divadelné spoločenstvá to priamo predstavujú. A potvrdzuje to aj život a dielo Stanislava Chrena. Tohto divadelného tvorcu a manažéra si do svojho záhlavia dal Divadelny súbor z Kanianky 11. 12. 2009, teda pred sedemdesiatym piatym rokom od narodenia Stanislava Chrena (21. 5. 1935). Skonal náhle v Bratislave 22. 6. 1998 a už dvanásty rok chýba, a ako! Pochádzal z Dolného Požitavia Tekova, ale po r. 1945 žil a do škôl chodil v Čechách, v Nymburku. V r. 1951 prichádza pracovať do práve sa budujúcich martinských strojární. O dva roky už spoluzakladá Bábkarský súbor Strojárik, ktorý neskôr prijíma prímenie Domovina. Najprv bol jeho hercom, potom aj režisérom a vedúcim. V r. 1963 sa pričinil o vznik martinského bábkarského festivalu, ktorý od r. 1968 sa včlenil do Scénickej žatvy.
V r. 1956 prestáva úradníčiť a pôsobí ako metodik Domu kultúry pre záujmovú umeleckú činnosť, až do r. 1990. Popri tom v r. 1969 spoluzakladá slovenskú sekciu medzinárodného združenia bábkarov UNIMA a stáva sa tajomníkom Zväzu divadelných ochotníkov Slovenska (ZDOS). Ešte v r. 1976 preberá starostlivosť o Scénickú žatvu od Pamätníka slovenskej literatúry MS (dnes Slovenského národného literárneho múzea SNK), spolu s Osvetovým ústavom. Pričiňuje sa o vznik stáleho strediska pre ochotnícke súťaže C kategórie, teda zväčša dedinských súborov v Šuranoch a spoluorganizuje prehliadku dedinských súborov v Poltári . 1968 – 1969. Tento organizačno-manažérsky zreteľ rozširuje najmä po novembri 1989 spoluzakladaním: Festivalu dedinských divadelných hier v Trebišove (1992), Gorazdovho Močenka (1993), Návraty k ľudovému divadlu v Likavke (1994 – 1998), Slovenské Dionýzie – Svätourbanovské viničné hry v Sebechleboch (1995) a Festival seniorského divadla, ktorý začal r. 1995 v Tisovci a posledný ročník sa konal v Belej-Duliciach r. 1998. K týmto činnostiam sa viaže aj spoluúčasť na príprave a uskutočnení hromadných podujatí slovenských ochotníkov a to: r. 1989 Pochôdzkové divadlo Matica v dejinách – Dejiny v Matici, ktorého sa zúčastnilo 2739 hercov z radov ľudových ochotníckych i profesionálnych divadelníkov; uličné divadlo Matica v župách – župy v Matici s vyše 1500 účinkujúcimi divadelníkmi, a v r. 1997 divadlo hrané v historických priestoroch a simultánne Prispenia Martina – Svätého i Turčianskeho.
O rozvin ochotníckeho divadla sa staral aj ako usporiadateľ vzdelávacích podujatí – viacerých ročníkov Leto s divadlom. Okrem toho pravidelne usporadúval aj školiteľské stretnutia slovenských krajanov v zahraničí. Mimoriadne záslužná činnosť bola aj jeho editorská a redaktorská činnosť, vydávaním hier pre ochotníkov a periodika Ochotník informujúceho o programových a organizačných záležitostiach.
Sám bol autorom predlôh bábkarských inscenácií presadzujúcich tzv. „slovenskú dramaturgiu“, teda ľudové zvyky a bábkohry – Ráno a večer i Na dedine, dramatizáciu prózy Antona Habovštiaka Vitata a Nábor a preklad hry A. Wolfa Hecafán a Kecafán, ktorú aj režíroval, popri ďalších tridsiatich bábkohrách. Súbor Strojárik sa viacerými inscenáciami presadil aj v medzinárodných súvislostiach na festivaloch v Litve, Maďarsku, Poľsku, nielen hrami pre deti a mládež, ale aj pravidelným účinkovaním pre dospelých. Jeho programová slovenská dramaturgia spôsobila, že na ňu nadviazali aj profesionáli a prevzali jej tituly do svojej dramaturgie, Tekvičky – Bábkové divadlo Žilina a Prvohry – Bábkové divadlo Nitra. Tekvičky v podaní Strojárika inscenovala aj bratislavská televízia.
Vyrastal ako divadelník z bábkarstva, ale celým svojím pôsobením vyvíjal starostlivosť o všetky druhy ochotníckeho divadla. O ochotníkov sa staral ako o vlastné deti, schopný spájať tvorivosťou zaujatých ľudí a tým sám byť tvorcom týchto spoločenstiev. Keď náhle zomrel, čakajúc na operáciu srdca, ktoré mu zlyhávalo, napísal som v nekrológu, že „v priestore, v ktorom pôsobil, ho nenahradia ani traja...“ Dnes, po rokoch, musím skonštatovať, že ho nenahradili ani tí a zostalo po ňom úplne prázdno. ZDOSu sa nemal kto ujať a zomrel s ním.
Mišo Kováč-Adamov
Foto Filip Lašut
Foto Filip Lašut