Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Soňa Smolková: Divadlo ako životný plán (Partizánske)

Divadelné združenie Partizánske nie je len divadlo. Je to spôsob života, životný plán a možno trochu pateticky sa dá povedať, že aj niečo, čo jeho členom dáva životný zmysel. Patetickosti či aspoň emocionálnej zaangažovanosti sa pri písaní tohto článku  pravdepodobne nevyhnem. Moja deväťročná osobná skúsenosť so súborom a takmer päťročné aktívne účinkovanie v pridruženom divadle mladých 6 Pé sú pri písaní teatrologického textu istým hendikepom. Interná prítomnosť v divadle nemôže neovplyvniť externé hodnotenie.
...
Prelomovou inscenáciou v histórii Divadelného združenia boli Gogoľovi Hráči uvedení v roku 1986. Inscenácia získala nominácie na Jiráskov Hronov i Scénickú žatvu, kde Divadelné združenie obstálo aj medzi inscenáciami podstatne starších súborov. Počnúc Hráčmi sa nominácie na účasť v celoštátnych prehliadkach (až na výnimku inscenácie Život a smrť Savelija Maguru z roku 1996) stali pravidlom. Divadelné združenie sa tak na najvyšších prehliadkach zúčastnilo s inscenáciami Frikando, Frikando z roku 1988, Starí námorníci z roku 1991, O krídlach, snoch a psovi Hurikánovi z roku 1993, Prvá jazdecká z roku 1998 a aj s doposiaľ poslednou inscenáciou Spomienky budúceho starca z roku 2006. Za inscenácie O krídlach, snoch a psovi Hurikánovi a Prvá jazdecká získalo Divadelné združenie aj Cenu NOC za tvorivý čin roka.
Inscenácie a kolektív združenia s nimi mali možnosť cestovať aj ďalej ako po území Slovenska a Čiech. Združeniu sa vďaka kvalite inscenácií podarilo vycestovať do Turecka, Fínska, Veľkej Británie, Nemecka, Španielska, Mexika a dokonca sa zúčastniť na Festival Mondial du Théâtre de Monaco – Svetovom festivale amatérskeho divadla, ktoré predstavuje takmer najvyššie možné uznanie pre akýkoľvek ochotnícky súbor. Takmer. Pretože pre amatérske divadlo sú aj vyššie ocenenia ako výhry a nominácie. Ocenením je chuť a možnosť robiť nové inscenácie. Ocenením je, že svojou prácou ovplyvnili aj novú generáciu. Ocenením je, že ešte stále píšu svoju históriu. Už tridsiaty rok. Blahoželám!

(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)

Soňa Smolková