Mišo A. Kováč: Divadelné návraty Turca
(150 rokov nepretržitého hrania...)
V sobotu 21. novembra 2009 Turčianske kultúrne stredisko v Martine, Žilinský samosprávny kraj a obec Belá-Dulice pripravili tvorivo-spomienkové podujatie, pripomínajúce si 150. výročie nepretržitého hrania slovenského divadla v Turci. Zúčastnilo sa ho šesť ochotníckych súborov s ukážkami svojich skoršie i súčasne uvedených inscenácií. V Belej sa zišlo vyše sto turčianskych ochotníkov, tak ako ich predkovia od nepamäti.
Divadlo v Turci má počiatky v ľudových hrách svetských (fašiangových, na Morenu a Ditka, Jánskych, dožinkových) i duchovných (vianočných, dorotských, gregorských, pašiových), ale aj v školskom divadle. Už r. 1594 hrali bohoslovci v Kláštore pod Znievom divadlo po latinsky a v Necpaloch 1694 hru Agon, od šľachtica Justa. Osobité bábkové divadlo mali aj olejkári.
V Martine uviedli prvé divadelné predstavenia (po česky) pod vedením domácich študentov z Levoče – Šípku a J. Kalinčiaka, v r. 1839 – 1844 každé letné prázdniny jedno predstavenie. Tým prvým bolo uvedenie Klicperovho Divotvorného klobúka v auguste 1839, teda pred 170 rokmi. Potom sa po revolúcii 1850 pokúsili, už domáci ochotníci, zahrať Kotzebueho hru v úprave J. Štepánka: Štekavec, ktorú vláda zakázala.
...
Záver prvej časti návratov patril najstaršie uvedenej, už 14-ročnej inscenácii DS Necpaly Snehulienka, v réžii Andreja Štermenského. Rozprávku v nej hrali dospelí (až na dvoch) v humornom nadhľade a v muzikálovom podaní. Vybrali si časť o strachu Snehulienky z trpaslíkov, o ich spoznávaní, s vyústením vyzliekania, aby im oprala a slúžila im.
Stred podujatia vypĺňal príhovor s výzvou k spoluúčasti na spracovaní dejín divadla v Turci zberom i poskytovaním informácií a dokumentov o jeho dejstvovaní v tomto prostredí.
Celú prehliadku komponovala do súvislého prúdu vizualizácia spomienok (premietanie snímok o pôsobení jednotlivých súborov a predstavenie ich účasti na vyšších súťažiach), pripravená Mgr. Evou Hulejovou, ktorá celý program aj uvádzala.
Druhú časť Divadelných návratov tvorilo stretnutie, naoko pohostinné starostlivosťou riaditeľky Turčianskeho kultúrneho strediska Mgr. Viery Ritomskej i domácej starostky, mimochodom divadelníčky (spracovala aj diplomovku o dejinách divadla vo svojej obci a v Turci) Mgr. Anny Badínovej, v skutočnosti dopovedávajúce prehliadku nielen hodnotením jednotlivých príspevkov, ale najmä diskusiou. Vystriedali sa v nej zástupcovia všetkých zúčastnených súborov. Vynorila sa celá škála otázok, či má ochotníctvo zmysel, či sa nezjednodušuje jeho pluralita na jeden experimentálny model zdôvodnením, že domáci diváci si vážia viac tie predstavenia, ktoré ich oslovujú témami reagujúcimi na ich život i prostredie, ďalej prečo súčasná spoločnosť žije v takej izolácii a útlme záujmu o verejné veci, ako sa to dá prekonať, že sa pracuje dnes s ľuďmi ťažšie. Vyše stovka prítomných ochotníkov privítala zámer spracovať Divadelné dejiny Turca a záujem podieľať sa na nich.
(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
V sobotu 21. novembra 2009 Turčianske kultúrne stredisko v Martine, Žilinský samosprávny kraj a obec Belá-Dulice pripravili tvorivo-spomienkové podujatie, pripomínajúce si 150. výročie nepretržitého hrania slovenského divadla v Turci. Zúčastnilo sa ho šesť ochotníckych súborov s ukážkami svojich skoršie i súčasne uvedených inscenácií. V Belej sa zišlo vyše sto turčianskych ochotníkov, tak ako ich predkovia od nepamäti.
Divadlo v Turci má počiatky v ľudových hrách svetských (fašiangových, na Morenu a Ditka, Jánskych, dožinkových) i duchovných (vianočných, dorotských, gregorských, pašiových), ale aj v školskom divadle. Už r. 1594 hrali bohoslovci v Kláštore pod Znievom divadlo po latinsky a v Necpaloch 1694 hru Agon, od šľachtica Justa. Osobité bábkové divadlo mali aj olejkári.
V Martine uviedli prvé divadelné predstavenia (po česky) pod vedením domácich študentov z Levoče – Šípku a J. Kalinčiaka, v r. 1839 – 1844 každé letné prázdniny jedno predstavenie. Tým prvým bolo uvedenie Klicperovho Divotvorného klobúka v auguste 1839, teda pred 170 rokmi. Potom sa po revolúcii 1850 pokúsili, už domáci ochotníci, zahrať Kotzebueho hru v úprave J. Štepánka: Štekavec, ktorú vláda zakázala.
...
Záver prvej časti návratov patril najstaršie uvedenej, už 14-ročnej inscenácii DS Necpaly Snehulienka, v réžii Andreja Štermenského. Rozprávku v nej hrali dospelí (až na dvoch) v humornom nadhľade a v muzikálovom podaní. Vybrali si časť o strachu Snehulienky z trpaslíkov, o ich spoznávaní, s vyústením vyzliekania, aby im oprala a slúžila im.
Stred podujatia vypĺňal príhovor s výzvou k spoluúčasti na spracovaní dejín divadla v Turci zberom i poskytovaním informácií a dokumentov o jeho dejstvovaní v tomto prostredí.
Celú prehliadku komponovala do súvislého prúdu vizualizácia spomienok (premietanie snímok o pôsobení jednotlivých súborov a predstavenie ich účasti na vyšších súťažiach), pripravená Mgr. Evou Hulejovou, ktorá celý program aj uvádzala.
Druhú časť Divadelných návratov tvorilo stretnutie, naoko pohostinné starostlivosťou riaditeľky Turčianskeho kultúrneho strediska Mgr. Viery Ritomskej i domácej starostky, mimochodom divadelníčky (spracovala aj diplomovku o dejinách divadla vo svojej obci a v Turci) Mgr. Anny Badínovej, v skutočnosti dopovedávajúce prehliadku nielen hodnotením jednotlivých príspevkov, ale najmä diskusiou. Vystriedali sa v nej zástupcovia všetkých zúčastnených súborov. Vynorila sa celá škála otázok, či má ochotníctvo zmysel, či sa nezjednodušuje jeho pluralita na jeden experimentálny model zdôvodnením, že domáci diváci si vážia viac tie predstavenia, ktoré ich oslovujú témami reagujúcimi na ich život i prostredie, ďalej prečo súčasná spoločnosť žije v takej izolácii a útlme záujmu o verejné veci, ako sa to dá prekonať, že sa pracuje dnes s ľuďmi ťažšie. Vyše stovka prítomných ochotníkov privítala zámer spracovať Divadelné dejiny Turca a záujem podieľať sa na nich.
(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Mišo A. Kováč