Milan Matis – Vladimír Štefko: Divadlo je viacnásobná spolupráca
Divadelný súbor z Hubovej sa dožil storočnice. Od roku 1958 určoval jeho javiskové osudy MILAN MATIS najprv ako herec (zahral 14 postáv), ale najmä ako režisér (45 inscenácií) a občas aj ako autor najmä kabaretných pásiem. Možno povedať, že sformoval jeden z najpozoruhodnejších dedinských súborov, ktorý svojím významom prekročil hranice svojho regiónu.Čo sa stalo, že Milan Matis z Hubovej sa vrhol do náručia divadelnej múzy?
Myslím si, že to bola akási divadelná eufória, ktorá „zachvátila“ našu obec v roku 1956 po vybudovaní prvého stabilného javiska a vzniku Hudobno-speváckeho súboru Liptov v roku 1955. To spôsobilo mimoriadne oživenie kultúrneho a spoločenského života obce, ktorému nemohol, a vari ani nechcel odolať žiadny mladý človek. Výsledkom tohto kultúrneho nadšenia bolo, že v rokoch 1956 – 1960 uviedli naši ochotníci 29 premiér divadelných hier a kabaretov. V piatich z nich som účinkoval aj ja a jeden kabaret som s „drzosťou semnásťročného mladíka“ vytvoril i autorsky.
Váš súbor pracuje od roku 1971, čo je tiež pekný počet rokov. Dejiny divadla v Hubovej sa začali písať roku 1909. Hubovské inscenácie od počiatku videlo viac ako 70 tisíc divákov, javiskom prešlo minimálne 600 hercov, premiér bolo viac ako 164, štrnásťkrát ste vystúpili v zahraničí, trikrát na Scénickej žatve a úspešný bol aj na iných prehliadkach na Slovensku. Možno hovoriť o silnej tradícii. Mala na vašu činnosť táto tradícia nejaký vplyv?
Určite, áno. Bolo šťastím celej mojej divadelnej generácie, že sme mohli najprv spolupracovať so staršími i mladšími ochotníkmi, ktorí už mali svoje učňovské ochotnícke roky za sebou. Že sme nemuseli začínať od nuly a že sme neskoršie mohli sami pokračovať a nadväzovať na dobre zabehnutú ochotnícku činnosť a široké divadelné zázemie, navyše v prajnom a divadelne poučenom diváckom zázemí. Napriek tomu sme sa neskoršie snažili byť akousi alternatívou tradičného ochotníckeho divadla. Začali sme pripravovať kabarety, v ktorých sme využívali postupy malých javiskových foriem a autorského divadla. Inšpirácie sme čerpali hlavne z produkcií pražského Semaforu, brnianskeho Večerního Brna a bratislavskej Tatra revue.
Ako ste vyberali hry pre svoj súbor? Mali ste nejakú hlbšiu koncepciu?
Pri výbere hry som si nekládol žiadne nemenné podmienky. Napriek tomu nikdy som nevybral hru, ktorej výraznú a kvalitnú inscenáciu som už niekde videl. Obával som sa, že pod jej vplyvom nedokážem uplatniť svoje divadelné predstavy a cítenie. Hlavným kritériom môjho výberu bola zásada, že hra ma musela už pri prvom – druhom čítaní niečím zaujať. Či to už bol samotný príbeh, výstavba deja, jazyk hry, akýsi vnútorný temporytmus obrazov, možnosť výpovede k aktuálnym spoločenským a politickým skutočnostiam alebo aspoň k všeľudským nedostatkom, chybám a slabostiam človeka. Nevyhýbal som sa ani hrám, ktoré popri tom všetkom umožňovali kultivovanú zábavu a potešenie divákov. Veľmi dôležitá bola i zásada, že akokoľvek sa mi hra pozdávala a myslel som si, že by bola vhodná na uvedenie a že by som ju ako režisér mohol zvládnuť, vždy som si musel kladne odpovedať na otázku, či ľudské a materiálne schopnosti a možnosti nášho súboru sú zárukou aspoň primeraného naštudovania.
(Celý rozhovor si prečítate v Javisku 1/2010)
Pripravil Vladimír Štefko
Foto Peter Kováč
Foto Peter Kováč