Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Marcel Šustek: Zamatové zovretie. Sametové sevřetí

45. Mezinárodní festival poezie (Valašské Meziříčí, 19. – 21. 11. 2009)
Aké príznačné! Jubilejný ročník valašskomeziříčskeho festivalu sa začal len dva dni po dvadsiatom výročí zásadnej zmeny spoločensko-politického systému, ktorá takým významným spôsobom ovplyvnila život obyvateľov bývalého Československa. Napriek tomu sa o tejto skutočnosti počas festivalu (ofi ciálne) nikto nezmienil. Nijaké prejavy, neviali zástavy, nič „na počesť“. Nebolo však možné neuvedomovať si tie priepastné rozdiely, to všadeprítomné objatie voľnosti, slobody, prirodzenosti. Viacerí súťažiaci vystúpili s textami, ktoré by pred dvadsiatimi rokmi jednoducho „neprešli“, mnohé dramaturgické i interpretačné postupy (ale napr. aj diskusné vystúpenia na hodnotiacom seminári) boli charakterizované dávkou otvorenosti a kreativity, v príjemne uvoľnenej atmosfére záverečného večera hrala mladá riaditeľka miestneho Kulturního zařízení na saxofóne (a v džínsoch!). Slovom, diali sa veci predtým nemožné, ozveny Novembra´89 boli v nás prítomné úplne samozrejme, nenútene, zväčša podvedome, bez akýchkoľvek okázalostí. Ja viem. Pravda a láska ešte stále nezvíťazili nad lžou a nenávisťou. Školstvo a kultúra v oboch štátoch ešte asi dlho nebudú patriť medzi silové rezorty. A individuálna zodpovednosť ako prirodzená súčasť demokracie sa ani zďaleka nestala automatickou súčasťou našich životov.
...
„Mé vnímaní hudby má k poezii velmi blízko. Stejně jako poezie dokáže hudba vyjevit ty nejintimnější a nejniternější pocity. Saxofon, na který hraji, dokáže dokonale obnažit duši. A způsob, jakým hraji, je dost podobný způsobu, kterým recitátoři interpretují prózu nebo básně.“ Vyznanie Gabriely Zelinkovej, v úvode spomínanej mladej riaditeľky Kulturního zařízení města Valašské Meziříčí, je viac než symbolické. Naozaj nerozhoduje žáner. Ani konkrétna oblasť umeleckej práce. Posolstvo môže človek ponúknuť iným, len ak ho v sebe nosí. Obrazmi, slovom, pohybom, hudbou. Počas troch festivalových dní sme sa pohybovali uprostred magických pilierov tvorivosti, hedonisticky obkľúčení ich blahodarným vyžarovaním. Nasávali sme atmosféru tohto vrúcneho zovretia bez potreby za každú cenu identifi kovať či personifi kovať jednotlivé vplyvy. Mnohé napokon utriedi a objasní až čas. Trebárs aj poznanie, že tých dvadsať rokov od Novembra ´89 sme si nemohli pripomenúť dôstojnejšie – a pre tento festival príznačnejšie – ako oboma súťažnými vystúpeniami Vladimíra Benderského. Jedinečné, skvelé zamatové zovretie.
Alebo –
Jak to říct?

(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)

Marcel Šustek
Foto Daniel Kadlec