Preskočiť na obsah
Javisko-logo

János Juhász Dósa: „Tento festival by mohol trvať dlhšie“ (Festival Béniho Egressyho)

Obrazy z XI. festivalu Béniho Egressyho
Začal sa ako festival dedinských divadelníkov. Každý si myslel, že chce sprevádzať dedinské divadelníctvo určené na vymretie na jeho poslednej ceste. Je tomu len desať rokov, čo bol založený a všetko postavil na hlavu. Festival narodený v Kráľovskom Chlmci, vyrastajúci v Moldave nad Bodvou a Buzici je v súčasnosti najvzrušujúcejšou dielňou mladých. Je prostredím, kde každá veková skupina sa cíti dobre. Namiesto skanzenu vzrušujúce fórum.
Medzibodrožský divadelný súbor Kráľovský Chlmec, C. Goldoni - Cs. Kiss: VejárV dnešnej dobe, keď radi vyplakávame nad tým, že mladých Maďarov na Slovensku nezaujíma ich identita a kultúra, ktorá by podržala ich národné vedomie, keď Csemadok a iné organizácie starnú, Celoslovenský divadelný festival Béniho Egressyho dokázal, že všetko je len otázkou práce a nadšenia. Kto by si bol pomyslel v roku 1999, keď pri svetle sviečok a v zimnej bunde bol odštartovaný festival, že po desiatich rokoch sa stane každoročne očakávanou udalosťou Maďarov žijúcich na Slovensku. „Moldava nad Bodvou, miesto ktorého meno vždy, keď počujem, neviditeľné slzy mi stekajú po tvári. Miesto, ktoré pre mňa má väčšiu hodnotu než luxusná dovolenka“, píše Bálint Khéli, osobnosť divadelníkov z Nány vo festivalových novinách Lakoma (Hostina).
Ale mohli by sme citovať aj Eda Minarika, vlastníka práčovne zo slávneho románu Ivána Mándyho, ktorý vytrvalo veril v to, že potrebuje tím. A tento tím pod vedením Františka Bodu vystavuje po dlhé roky aj svoju dušu pre tento festival a pre tých, čo každý rok v rastúcom počte očakávajú, aby sa mohli dostať do Moldavy nad Bodvou a do Buzice.
Tento rok publikum mohlo vidieť 14 predstavení (očakávajúc tiež festival), medzi ktorými bolo aj slovenské predstavenie (Nevrlé Mrle z Košíc), a predstavenie Wataridoriho divadelnej skupiny z Budapešti, ktorí už vlastne na festival chodia ako domov. Je pravdou, že len ako hostia, hoci skupina zložená z cezhraničných maďarských študentov by mohla vystúpiť aj v rámci súťaže. Tento rok priviezli svoje predstavenie v réžii Silvestra Holopa z Nesvád Shot, ktoré bolo inšpirované kultovým filmom Petra Zelenku Samotáři z roku 2000. Téma predstavenia je čoraz aktuálnejšia: v tomto šialenom zhone kde a ako nájdeme svoje miesto vo svete? Podobnú tému rozoberá aj slovenské hosťujúce predstavenie, v ktorom mladý muž podá inzerát, aby si mohol nájsť partnerku. Košičania do predstavenia prepašovali aj maďarské texty, pozdravujúc tým svojich hostiteľov. Súťažné predstavenia tento rok mali vysokú úroveň a pohybovali sa na širokej škále. Veru, porota nemala ľahkú úlohu, veď spomedzi predstavení sa našli až 3 – 4 adepti na hlavnú cenu.
...
Ani tento rok nemohol zostať festival už bez tradičnej výstavy ozdobných tekvíc a výstavy minuloročných fotografi í Attilu Gecseho. K tomu sa pripojil workshop pod vedením Csilly Szabóovej a Nelly Váradyovej, ktorý mal veľký úspech a dúfame, že bude mať pokračovanie. A vyšli aj festivalové noviny Lakoma (Hostina) v edícii Zsuzsanny Kozsárovej; a odborné diskusie sa uskutočnili – čo je inde už nepredstaviteľné – pred plnou sálou.
„Lásku a priateľstvo známych i neznámych, teplo spolupatričnosti som cítila vždy a všade. V kultúrnom dome, v Csemadoku, v redakcii, ale i na mieste obedov a večerí. Aké je dobré byť tu. Skutočne by tento festival mohol trvať dlhšie,“ zhrnula svoje zážitky šéfredaktorka Lakomy Zsuzsanna Kozsárová. Festival našťastie bude aj nabudúce.

(Celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)

János Juhász Dósa
Foto Gabriel Bodnár