Ľubomír Šárik: Divadlo na hraniciach (času)
(detské recitačné kolektívy a divadlá poézie na 55. Hviezdoslavovom Kubíne, 30. 9. – 3. 10. 09)
Divadelné útvary pohybujúce sa v zóne dvoch či viacerých umeleckých druhov sú stále príťažlivé pre tvorcov. Divadlo poézie a detské recitačné kolektívy patria práve do tohto umeleckého priestoru, v ktorom sa rozprestiera široké pole umeleckého stvárnenia, ale súčasne sa radikalizuje možnosť svojvoľného pohybu. Poetika literárnej predlohy a spôsob javiskovej reprezentácie sa nachádzajú v intímnom, mnohokrát nedefinovateľnom priestore duchovna. Priestor textu a jeho interpretácia nie sú vždy na jednom mieste s divadelným označovaním.
...
Namiesto príbehu či naratívneho postupu sa uprednostňuje výstavba obrazu v konfrontácii alebo zhode so systémom použitých znakov. Potom by obraz nebol funkciou napodobovania, ale zjavovania. Divadlo poézie pred nás predkladá mody „jestvovania“, mody „javenia sa toho, čo sa javí“ (Maldiney). Tu sú kľúčové pojmy: forma a rytmus. Forma na rozdiel od znaku nie je prenosná mimo priestoru, v ktorom je formou. Znak (napríklad lingvistický znak, slovo, písmeno) môže byť premiestnený z vety do vety a má vždy objektívny referent, na ktorý odkazuje. Naproti tomu forma sa neuskutočňuje inak než so svojím priestorom, z ktorého nemôže byť vytrhnutá bez toho, aby ho nepoškodila. Je to preto, že forma sa formuje utvárajúc priestor, v ktorom sa tvorí. Umelecká forma nie je formou ako takou, ale tvarovaním. Znamená to, že nemá štruktúru, ale rytmus.
Detské recitačné kolektívy hľadali v humorných predlohách, inšpirovali sa rozprávkami ako aj bájkami či baladami. Záber naozaj široký.
...
Z Oravy bol súbor Dobrozvíťazí pri ZUŠ Nižná, ktorý v réžii Zdenky Brozovej pripravil inscenáciu podľa predlohy Daniela Heviera Ako tma meškala. Príbeh vytváral os inscenácie, okolo ktorej sa uskutočňovala metaforická premena predmetov, materiálu scény na obrazy, významy. Biele tričká a čierne nohavice vizualizovali jednotu aj protikladnosť dňa a noci, ale súčasne farebne kodifi kovali uchopenie poetickej skladby. Režisérka obrazy vytváraním zapája do celku inscenácie. Niekedy síce obraz uviazne v konvenčnom znaku, ako boli hodiny v úvode, ale prekryje ich vtipná a zmysluplná premena čiernych šatiek na podobenstvo tmy. Obsah tu je spojený so slovom a konaním doplneným hudbou staršej saxofonistky. Akokoľvek nesúrodo pôsobil jej pobyt na javisku, význam zvukovej paralely plynutia času, chaotickosti, tvorbu atmosféry však podržala. Naoko primárna a lineárna narážka na tmu i čierne plachty sa hrou s významom, tvorbou obrazov narúšala a pôsobila poeticky. Tu sa detský divadelný kolektív dotkol inventára aj podstaty divadla poézie: neobkresľovať, neilustrovať situáciu v texte, ale vytvárať obrazom význam pred divákom. Nie vždy sa to podarilo, ale smerovanie či cestu súbor naznačil. Splynutie hry, autorskej výpovede a inscenačnej situácie odrážal záver: „Ako to bolo ďalej? Bola tma.“ Ak v detskom kolektíve často vidieť tlak režisérskej ruky, tak tu deti interpretujú významy jednotlivých sekvencií ako sériu samostatných kreatívnych vstupov podporených prirodzenou schopnosťou detí utvárať spontánne obraz. Oslobodená prirodzenosť sa stala súčasťou režisérskej stratégie. Aj keď sa vytvárali kvázi naaranžované zoskupenia, ich vznikanie a vzniknutie sa uskutočňovalo bezprostredne, hravo a cez hru (súbor dostal osobitú cenu poroty).
DRK Pimpinela pri ZUŠ L. Stančeka z Prievidze inscenoval s malými deťmi veršovanú rozprávku na motívy M. Rúfusa O kozliatkach. Deti pomocou plachty s vtipnou nadnesenosťou veršov ilustrovali pohybom a premenou plachty známy príbeh. Zaujala spontánna výpoveď okorenená využívaním jednoduchých hudobných nástrojov na vytváranie charakteristiky situácií i postáv ako boli drevené paličky či triangel. Ozvláštnením bola postavička Vlka uchopená malým interpretom so svojskou gestikuláciou a výrazným pohybom. Režisérka Kvetoslava Boráková skôr obkresľovala kontúry známeho príbehu než ho transformovala. Detstvo si však v inscenácii našlo svoje primerané miesto.
DRK pri ZUŠ D. Kardoša z Bánoviec nad Bebravou prišlo do Kubína s provokujúcim textom Pavla Šruta Ôsmy John. Traja chlapci v červených a dievčatá v zelených tričkách vytvárali atmosféru príbehu skôr zjavovaním významov, ktoré poskytoval text v opozícii k fyzickému konaniu. Vtipnosť predlohy orámovaná motívom „krvavého kolena“ otvárala pred divákom dievčensko-chlapčenskú hru o podstavách detského sveta. Režisérka Zuzana Varhaníková použila stoličky premieňajúce sa na rôzne predmety a vytvárala kolorit priestorových vzťahov. Nevyhla sa však lineárnosti a ilustratívnosti najmä v spoločných recitatívoch demonštrujúcich akési kolektívne „detské“ vedomie súvislostí. Pokúšala sa s deťmi pomocou rytmizácie vytvárať význam, ale ostala iba na povrchu, v rovine oznamu, hesla, sloganu. Interpretačne talentované deti hrali s chuťou.
DP Vretienko z Topoľovky patrí medzi stálych účastníkov Hviezdoslavovských Kubínov. Nový kolektív so známou režisérkou Otíliou Semanovou. sa inšpiroval predlohou Daniela Heviera Skriňa plná kabátov. Rozhodli sa pre metaforu podobnosti tela, šiat a preoblečení, materializovaných tým, že potlačili konkrétnu telesnosť herca, jeho charakteristiku čiernymi kuklami, z ktorých bolo vidieť iba tvár. Tým sa zvýraznil kostým označujúci jednotlivé typy postavičiek. Do príbehu umiestnili aj hudobníka, o ktorom nevieme presne, či sa príbeh odohráva v jeho mysli, alebo je iba hudobnou kulisou. Nie je jednoznačne uchopený ako postava príbehu. Konfliktné vzťahy medzi rôznymi „kostýmami“ sú určené polaritou použitia (napríklad uniforma, športový odev a pod). Režisérka okrem pohybovej grotesknosti votkala do inscenácie mravný aspekt jednotlivých charakteristík a existencií. Škoda, že nedošlo k syntéze všetkých naznačených východiskových momentov, medzi ktoré pozitívne patrí akcent emancipácie pohybu voči slovnej zložke. Inscenácia sa javí iba ako projekt. Ten sa stratil v nejednoznačnom, inak však ambicióznom interpretačnom výkone mladých hercov. Útek zo skrine je síce demonštratívny, akčný, ale divák sa nedozvie, čo sa odohralo a kam herci unikajú.
Detské recitačné kolektívy i divadlo poézie predstavilo svoju vitalitu, poukázalo na témy, ktorými sa tvorcovia zaoberajú a zviditeľnilo rôznosť podôb i žánrov, do ktorých sa odieva. Ukázalo sa, že kritériom hodnoty (alebo kvality) nie je príslušnosť k žánru, ale spôsob usporiadania stavebných, významových prvkov poetickej štruktúry. Počet súborov sa rozrástol, sú rôzne a iné ako sme ich poznali. Aj kritická reflexia sa musí pohnúť spoločne s nimi. Tu nám prichodí na um myšlienka filozofa Derridu. Podľa neho všetky západné metódy analýz, vysvetľovania, čítania, vnímania alebo interpretácie sú založené na metafyzických predpokladoch, ktoré podmieňujú nielen filozofi u a filozofický diskurz, ale nanucujú reštrikcie aj mysleniu o literatúre, divadle a literárnokritickému či divadelnokritickému diskurzu. Čo môže spájať metafyziku s čítaním literatúry či pozeraním na divadelné predstavenie? Podľa Derridu je to predovšetkým fakt, že „...určitá „metafyzická matrica“ nám nanútila spôsob, akým by sme mali a nemali premýšľať, a tak vymedzila aj „správne“ a „nesprávne“ spôsoby čítania, pozerania či interpretovania. Podľa toho je všetko to, čo sa mi v texte alebo na javisku javí ako samozrejmé a zrozumiteľné, jednoducho výsledkom metafyzických „hypoték“, ktorými je zaťažené moje myslenie, a tieto „hypotéky“ mi nielenže nanucujú to, aby som v literárnom texte či divadelnej inscenácii hľadal zmysel, ale aj to, aby som si odhalenie tohto zmyslu považoval pri interpretácii za povinnosť“. A to je výzva aj pre nás hodnotiteľov.
(Odborná porota v zložení PhDr. Ľubomír Šárik, PhDr. Miron Pukan, PhD., Mgr. Jozef Krasula, Mgr. Karol Horváth)
(celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Divadelné útvary pohybujúce sa v zóne dvoch či viacerých umeleckých druhov sú stále príťažlivé pre tvorcov. Divadlo poézie a detské recitačné kolektívy patria práve do tohto umeleckého priestoru, v ktorom sa rozprestiera široké pole umeleckého stvárnenia, ale súčasne sa radikalizuje možnosť svojvoľného pohybu. Poetika literárnej predlohy a spôsob javiskovej reprezentácie sa nachádzajú v intímnom, mnohokrát nedefinovateľnom priestore duchovna. Priestor textu a jeho interpretácia nie sú vždy na jednom mieste s divadelným označovaním.
...
Namiesto príbehu či naratívneho postupu sa uprednostňuje výstavba obrazu v konfrontácii alebo zhode so systémom použitých znakov. Potom by obraz nebol funkciou napodobovania, ale zjavovania. Divadlo poézie pred nás predkladá mody „jestvovania“, mody „javenia sa toho, čo sa javí“ (Maldiney). Tu sú kľúčové pojmy: forma a rytmus. Forma na rozdiel od znaku nie je prenosná mimo priestoru, v ktorom je formou. Znak (napríklad lingvistický znak, slovo, písmeno) môže byť premiestnený z vety do vety a má vždy objektívny referent, na ktorý odkazuje. Naproti tomu forma sa neuskutočňuje inak než so svojím priestorom, z ktorého nemôže byť vytrhnutá bez toho, aby ho nepoškodila. Je to preto, že forma sa formuje utvárajúc priestor, v ktorom sa tvorí. Umelecká forma nie je formou ako takou, ale tvarovaním. Znamená to, že nemá štruktúru, ale rytmus.
Detské recitačné kolektívy hľadali v humorných predlohách, inšpirovali sa rozprávkami ako aj bájkami či baladami. Záber naozaj široký.
...
Z Oravy bol súbor Dobrozvíťazí pri ZUŠ Nižná, ktorý v réžii Zdenky Brozovej pripravil inscenáciu podľa predlohy Daniela Heviera Ako tma meškala. Príbeh vytváral os inscenácie, okolo ktorej sa uskutočňovala metaforická premena predmetov, materiálu scény na obrazy, významy. Biele tričká a čierne nohavice vizualizovali jednotu aj protikladnosť dňa a noci, ale súčasne farebne kodifi kovali uchopenie poetickej skladby. Režisérka obrazy vytváraním zapája do celku inscenácie. Niekedy síce obraz uviazne v konvenčnom znaku, ako boli hodiny v úvode, ale prekryje ich vtipná a zmysluplná premena čiernych šatiek na podobenstvo tmy. Obsah tu je spojený so slovom a konaním doplneným hudbou staršej saxofonistky. Akokoľvek nesúrodo pôsobil jej pobyt na javisku, význam zvukovej paralely plynutia času, chaotickosti, tvorbu atmosféry však podržala. Naoko primárna a lineárna narážka na tmu i čierne plachty sa hrou s významom, tvorbou obrazov narúšala a pôsobila poeticky. Tu sa detský divadelný kolektív dotkol inventára aj podstaty divadla poézie: neobkresľovať, neilustrovať situáciu v texte, ale vytvárať obrazom význam pred divákom. Nie vždy sa to podarilo, ale smerovanie či cestu súbor naznačil. Splynutie hry, autorskej výpovede a inscenačnej situácie odrážal záver: „Ako to bolo ďalej? Bola tma.“ Ak v detskom kolektíve často vidieť tlak režisérskej ruky, tak tu deti interpretujú významy jednotlivých sekvencií ako sériu samostatných kreatívnych vstupov podporených prirodzenou schopnosťou detí utvárať spontánne obraz. Oslobodená prirodzenosť sa stala súčasťou režisérskej stratégie. Aj keď sa vytvárali kvázi naaranžované zoskupenia, ich vznikanie a vzniknutie sa uskutočňovalo bezprostredne, hravo a cez hru (súbor dostal osobitú cenu poroty).DRK Pimpinela pri ZUŠ L. Stančeka z Prievidze inscenoval s malými deťmi veršovanú rozprávku na motívy M. Rúfusa O kozliatkach. Deti pomocou plachty s vtipnou nadnesenosťou veršov ilustrovali pohybom a premenou plachty známy príbeh. Zaujala spontánna výpoveď okorenená využívaním jednoduchých hudobných nástrojov na vytváranie charakteristiky situácií i postáv ako boli drevené paličky či triangel. Ozvláštnením bola postavička Vlka uchopená malým interpretom so svojskou gestikuláciou a výrazným pohybom. Režisérka Kvetoslava Boráková skôr obkresľovala kontúry známeho príbehu než ho transformovala. Detstvo si však v inscenácii našlo svoje primerané miesto.
DRK pri ZUŠ D. Kardoša z Bánoviec nad Bebravou prišlo do Kubína s provokujúcim textom Pavla Šruta Ôsmy John. Traja chlapci v červených a dievčatá v zelených tričkách vytvárali atmosféru príbehu skôr zjavovaním významov, ktoré poskytoval text v opozícii k fyzickému konaniu. Vtipnosť predlohy orámovaná motívom „krvavého kolena“ otvárala pred divákom dievčensko-chlapčenskú hru o podstavách detského sveta. Režisérka Zuzana Varhaníková použila stoličky premieňajúce sa na rôzne predmety a vytvárala kolorit priestorových vzťahov. Nevyhla sa však lineárnosti a ilustratívnosti najmä v spoločných recitatívoch demonštrujúcich akési kolektívne „detské“ vedomie súvislostí. Pokúšala sa s deťmi pomocou rytmizácie vytvárať význam, ale ostala iba na povrchu, v rovine oznamu, hesla, sloganu. Interpretačne talentované deti hrali s chuťou.
DP Vretienko z Topoľovky patrí medzi stálych účastníkov Hviezdoslavovských Kubínov. Nový kolektív so známou režisérkou Otíliou Semanovou. sa inšpiroval predlohou Daniela Heviera Skriňa plná kabátov. Rozhodli sa pre metaforu podobnosti tela, šiat a preoblečení, materializovaných tým, že potlačili konkrétnu telesnosť herca, jeho charakteristiku čiernymi kuklami, z ktorých bolo vidieť iba tvár. Tým sa zvýraznil kostým označujúci jednotlivé typy postavičiek. Do príbehu umiestnili aj hudobníka, o ktorom nevieme presne, či sa príbeh odohráva v jeho mysli, alebo je iba hudobnou kulisou. Nie je jednoznačne uchopený ako postava príbehu. Konfliktné vzťahy medzi rôznymi „kostýmami“ sú určené polaritou použitia (napríklad uniforma, športový odev a pod). Režisérka okrem pohybovej grotesknosti votkala do inscenácie mravný aspekt jednotlivých charakteristík a existencií. Škoda, že nedošlo k syntéze všetkých naznačených východiskových momentov, medzi ktoré pozitívne patrí akcent emancipácie pohybu voči slovnej zložke. Inscenácia sa javí iba ako projekt. Ten sa stratil v nejednoznačnom, inak však ambicióznom interpretačnom výkone mladých hercov. Útek zo skrine je síce demonštratívny, akčný, ale divák sa nedozvie, čo sa odohralo a kam herci unikajú.
Detské recitačné kolektívy i divadlo poézie predstavilo svoju vitalitu, poukázalo na témy, ktorými sa tvorcovia zaoberajú a zviditeľnilo rôznosť podôb i žánrov, do ktorých sa odieva. Ukázalo sa, že kritériom hodnoty (alebo kvality) nie je príslušnosť k žánru, ale spôsob usporiadania stavebných, významových prvkov poetickej štruktúry. Počet súborov sa rozrástol, sú rôzne a iné ako sme ich poznali. Aj kritická reflexia sa musí pohnúť spoločne s nimi. Tu nám prichodí na um myšlienka filozofa Derridu. Podľa neho všetky západné metódy analýz, vysvetľovania, čítania, vnímania alebo interpretácie sú založené na metafyzických predpokladoch, ktoré podmieňujú nielen filozofi u a filozofický diskurz, ale nanucujú reštrikcie aj mysleniu o literatúre, divadle a literárnokritickému či divadelnokritickému diskurzu. Čo môže spájať metafyziku s čítaním literatúry či pozeraním na divadelné predstavenie? Podľa Derridu je to predovšetkým fakt, že „...určitá „metafyzická matrica“ nám nanútila spôsob, akým by sme mali a nemali premýšľať, a tak vymedzila aj „správne“ a „nesprávne“ spôsoby čítania, pozerania či interpretovania. Podľa toho je všetko to, čo sa mi v texte alebo na javisku javí ako samozrejmé a zrozumiteľné, jednoducho výsledkom metafyzických „hypoték“, ktorými je zaťažené moje myslenie, a tieto „hypotéky“ mi nielenže nanucujú to, aby som v literárnom texte či divadelnej inscenácii hľadal zmysel, ale aj to, aby som si odhalenie tohto zmyslu považoval pri interpretácii za povinnosť“. A to je výzva aj pre nás hodnotiteľov.
(Odborná porota v zložení PhDr. Ľubomír Šárik, PhDr. Miron Pukan, PhD., Mgr. Jozef Krasula, Mgr. Karol Horváth)
(celý článok si prečítate v Javisku 1/2010)
Ľubo Šárik
Foto Filip Lašut
Foto Filip Lašut