Ján Kamenistý: Hviezdny večer, aj niekoľko hviezdnych prednesov
(sólisti na 55. HK)
Kto si na tak trochu jubilejnom 55. Hviezdoslavovom Kubíne vypočul prednesy IV. kategórie, teda stredoškolákov, nevyhnutne musel prísť k záveru, že slovenský amatérsky umelecký prednes čakajú dobré časy. Nebývalo vždy tak: na zážitky bola bohatšia skôr kategória dospelejších, vysokoškolákov, kde prišla k slovu skúsenosť – životná, čitateľská aj recitátorská, kým mladším porota aj publikum všeličo prepáčili.
Tentoraz opak bol pravdou. Nie že by v piatej kategórii bola núdza o zážitky. Našli sa, bolo ich však pomenej, tak ako bolo pomenej aj recitátorov. Akoby prestali fungovať také základne umeleckého prednesu, akými boli fi lozofi cké fakulty v Prešove a Bratislave, vysoké školy v Trnave alebo Banskej Bystrici. Literárny život, a prednes vždy býval jeho súčasťou, zdá sa, zakrnieva.
V piatej kategórii, v prednese prózy dominovala Eva Palkovičová, pokračovateľka rodinnej tradície, s Kafkovou prózou Orodovníci (prel. M. Žitný). Pozoruhodná próza, naozaj kafkovská – nijaké postavy, nijaký dej. Napätie narastá len vo vnútri, vo vedomí rozprávača, graduje, kulminuje – a recitátorka ho drží pevne v rukách, je plná kafkovskej atmosféry, prízračnej, plnej obáv, strachu z ohrozenia, je to vnútorný apel, posolstvo. Zaujímavé je, že skúsenej recitátorke sa prednes vydaril až na druhý pokus. Stáva sa. Pavol Náther doplatil na nie dôslednú prácu s rekvizitou (pútala pozornosť namiesto slova) a na to, že Dahlov text Nikdy nezostarnú (prel. H. Herman) interpretoval akoby bez hlbšieho výkladu. Informoval, neprovokoval. Laura Urbanová (Zoščenko: Kolotoč. prel. J. Ferenčík) bola do dôsledkov verná zoščenkovskému pohľadu na svet a na ľudí – dva príbehy však spojila do celku, ktorý nedával zmysel; pointu z prvého presunula k druhému, a nešťastie bolo na svete. V prednes poézie tej istej vekovej kategórie Eva Kášová tak trochu prekabátila počúvajúcich – brilantne rozohrala pomerne široký register výrazových prostriedkov, a v tejto „symfónii“ dala zabudnúť na to, že výklad Válkových Štvornožcov nebol veľmi presný a ani objavný. Keby rovnakými prostriedkami disponovala Katarína Andrejcová, jej interpretácia Ondrušovho Prehĺtania vlasu by mohla byť adeptom na víťazstvo. Zložitá báseň plná vnútorných zádrhov, protirečení, konfl iktov a odvolaní bola pre ňu priveľkým sústom. Sympatický bol predovšetkým recitátorkin zápas s ňou. Skúsená Anna Hortová, zdá sa, precenila Grochov text Sivá a modrá, plný rozporov, filozofi e aj pseudofilozofie, úprimnosti aj pózerstva, a aj sama zrozpačitela...
...
Problémom slovenského prednesu aj naďalej zostáva presná analýza textu, jeho výklad a zaujatie stanoviska k nemu, ktoré potom ovplyvňujú výber interpretačných prostriedkov. Nič sa nemení na tom, že recitátor musí mať precízne sformulovaný názor na text, že sa nesmie stať jeho otrokom, oddaným citátorom, ale aktívnym tvorcom. Aj za cenu omylov – bez nich sa to nedá. K pozitívam patrí vysoká kultúra reči, spisovná výslovnosť, široký register výrazových prostriedkov, ako aj to, že väčšina recitátorov má odborných konzultantov, s ktorými viac či menej systematicky pracuje. Žiaľ, jeden z najlepších, Saša Skořepová, už nepomôže nikomu...
V rovine túžob zostáva návrat k systematickej školiteľskej práci s recitátormi a návrat k pozíciám, aké mal prednes kedysi na školách. Čo však nie je, môže byť.
(Odborná porota v zložení Ján Kamenistý, Mgr. Soňa Pariláková, PhD., Mgr. David Kroča, PhD., Mgr. Marcel Šustek a Jozef Fabuš)
Kto si na tak trochu jubilejnom 55. Hviezdoslavovom Kubíne vypočul prednesy IV. kategórie, teda stredoškolákov, nevyhnutne musel prísť k záveru, že slovenský amatérsky umelecký prednes čakajú dobré časy. Nebývalo vždy tak: na zážitky bola bohatšia skôr kategória dospelejších, vysokoškolákov, kde prišla k slovu skúsenosť – životná, čitateľská aj recitátorská, kým mladším porota aj publikum všeličo prepáčili.
Tentoraz opak bol pravdou. Nie že by v piatej kategórii bola núdza o zážitky. Našli sa, bolo ich však pomenej, tak ako bolo pomenej aj recitátorov. Akoby prestali fungovať také základne umeleckého prednesu, akými boli fi lozofi cké fakulty v Prešove a Bratislave, vysoké školy v Trnave alebo Banskej Bystrici. Literárny život, a prednes vždy býval jeho súčasťou, zdá sa, zakrnieva.
V piatej kategórii, v prednese prózy dominovala Eva Palkovičová, pokračovateľka rodinnej tradície, s Kafkovou prózou Orodovníci (prel. M. Žitný). Pozoruhodná próza, naozaj kafkovská – nijaké postavy, nijaký dej. Napätie narastá len vo vnútri, vo vedomí rozprávača, graduje, kulminuje – a recitátorka ho drží pevne v rukách, je plná kafkovskej atmosféry, prízračnej, plnej obáv, strachu z ohrozenia, je to vnútorný apel, posolstvo. Zaujímavé je, že skúsenej recitátorke sa prednes vydaril až na druhý pokus. Stáva sa. Pavol Náther doplatil na nie dôslednú prácu s rekvizitou (pútala pozornosť namiesto slova) a na to, že Dahlov text Nikdy nezostarnú (prel. H. Herman) interpretoval akoby bez hlbšieho výkladu. Informoval, neprovokoval. Laura Urbanová (Zoščenko: Kolotoč. prel. J. Ferenčík) bola do dôsledkov verná zoščenkovskému pohľadu na svet a na ľudí – dva príbehy však spojila do celku, ktorý nedával zmysel; pointu z prvého presunula k druhému, a nešťastie bolo na svete. V prednes poézie tej istej vekovej kategórie Eva Kášová tak trochu prekabátila počúvajúcich – brilantne rozohrala pomerne široký register výrazových prostriedkov, a v tejto „symfónii“ dala zabudnúť na to, že výklad Válkových Štvornožcov nebol veľmi presný a ani objavný. Keby rovnakými prostriedkami disponovala Katarína Andrejcová, jej interpretácia Ondrušovho Prehĺtania vlasu by mohla byť adeptom na víťazstvo. Zložitá báseň plná vnútorných zádrhov, protirečení, konfl iktov a odvolaní bola pre ňu priveľkým sústom. Sympatický bol predovšetkým recitátorkin zápas s ňou. Skúsená Anna Hortová, zdá sa, precenila Grochov text Sivá a modrá, plný rozporov, filozofi e aj pseudofilozofie, úprimnosti aj pózerstva, a aj sama zrozpačitela...
...
Problémom slovenského prednesu aj naďalej zostáva presná analýza textu, jeho výklad a zaujatie stanoviska k nemu, ktoré potom ovplyvňujú výber interpretačných prostriedkov. Nič sa nemení na tom, že recitátor musí mať precízne sformulovaný názor na text, že sa nesmie stať jeho otrokom, oddaným citátorom, ale aktívnym tvorcom. Aj za cenu omylov – bez nich sa to nedá. K pozitívam patrí vysoká kultúra reči, spisovná výslovnosť, široký register výrazových prostriedkov, ako aj to, že väčšina recitátorov má odborných konzultantov, s ktorými viac či menej systematicky pracuje. Žiaľ, jeden z najlepších, Saša Skořepová, už nepomôže nikomu...
V rovine túžob zostáva návrat k systematickej školiteľskej práci s recitátormi a návrat k pozíciám, aké mal prednes kedysi na školách. Čo však nie je, môže byť.
(Odborná porota v zložení Ján Kamenistý, Mgr. Soňa Pariláková, PhD., Mgr. David Kroča, PhD., Mgr. Marcel Šustek a Jozef Fabuš)
Ján Kamenistý