Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Anton Kret: O Ružovej Aničke

(podľa slovenskej ľudovej rozprávky zo zbierok Pavla Dobšinského)

POSTAVY:

Anička
Janko
Pán
Kata
Macocha / HavranPrvý kôň / Prvý sluha
Druhý kôň / Druhý sluha
Tretí kôň / Tretí sluha
Štvrtý kôň / Štvrtý sluha
Piaty kôň / Piaty sluha
Šiesty kôň / Šiesty sluha

Na javisku sú všetci – okrem Aničky. Možno sedia na oji, kozlíku, kolesách a sedačkách bričky, na ktorej sa Anička neskôr povezie na sobáš, a možno sú len tak rozostavení po scéne: voľne, nezáväzne, no nie nadlho. Všetci sú v kostýmoch svojich postáv, Kata bez tŕnia. Postavy šantia, ako keď sa deti hrajú na lúke, ale každý chce presadiť to svoje:


- Varíš, kašu, varíš, ale jesť ju nebudeš!

- Ba veru budem, moja, veď už ma k sobášu stroja.
- Ja som koza rohatá, do pol boka odratá.
- Mamo, tunáka smrdí človečina!
- Žiadna bzdina, synak, to iba náš kocúr sa vzpína.
- Cupi-lupi nohami, prekolem ťa rohami!
- Pamodaj šťastia, lavička.
- Či sa ťa netkla Anička?
- A ja som jež, prekolem ťa tiež!
- Aj ja ťa tiež.
- Aj ja ťa tiež!
- Aj ja ťa tiež!!
- Aj ja ťa, hrbatá, s kolimahou do blata!
- Predo mnou tma, za mnou tma!
- Nože, gazdíčko, omy ma.
- Nie omy, bozkaj!
- Bozkaj ma na líčka!
- Či sa ťa netkla Anička?
- Mamo, človečina smrdí!
- Kdeže, kdeže, synak, to náš kocúr... onô... onô...
- Mamička, nebola tu Anička?
- Bodaj som ja mal takú sestričku...
- Nebola, ale pán veľkomožný k nám idú!

Je po hre detí, ale nastúpi zvedavosť. Denné svetlo. Pán ide k Jankovi, ten schováva obraz svojej sestry Aničky.


PÁN: No, čože je to? Ktože je to?

JANKO: Nič, len taký obrázok.
PÁN: Ej, veď som ťa počul, ako si nariekal nad sestričkou!

Denné svetlo nahradí prítmie. Sme na priedomí Jankových a Aničkiných rodičov. Na Aničku sa vrhne čierny Havran, ktorý ju chce uniesť, ale Janko si po skvostne odtancovanom zápase s papekom sestričku vyslobodí úderom vtáka po zobáku.

(celú hru si prečítate v Javisku 1/2010)