Preskočiť na obsah
Javisko-logo

Vladimír Štefko: Najväčším dramaturgom je čas

Vladimír ŠtefkoNiektorí bádatelia sa domnievajú, že grécke slovo demiurg nám oznamuje z hĺbok histórie existenciu dramaturga aspoň čiastočne sa podobajúcu dnešnému chápaniu a funkcii tohto človeka či divadelného inštitútu. Pravdepodobne to nie je tak, pretože to slovo má viacero významov, a len okrajovo by sa mohlo dotýkať aj divadla.
S dramaturgiou je to podobne ako s pojmom a funkciou režiséra. Režiséra ako tvorcu inscenácie, nielen aranžéra, ale najmä interpreta dramatickej literárnej predlohy prinieslo až realistické divadlo, ktoré sa rodilo približne v polovici 19. storočia. Pravdaže aj predtým bol ktosi, kto hru vybral, obsadil, dozrel na skúšky a doviedol vec k premiére. Bývali to intendanti, riaditelia divadiel alebo autori (napr. Moliére), či najskúsenejší herci divadelnej spoločnosti. Dramaturgia v pravom zmysle slova je teda jednou z najmladších umeleckých divadelných disciplín. Zrejme prvým, ozajstným dramaturgom bol nemecký dramatik, kritik, teatrológ G. E. Lessing (1729 – 1781), ktorý v krátko pôsobiacom Národnom divadle v Hamburgu (1767 – 68) zaviedol túto profesiu. Vyberal hry, interpretoval ich pre súbor, zostavil dramaturgický plán a inscenačné výsledky podrobil aj kritickej reflexii (súbor svojich textov vydal aj knižne pod názvom Hamburská dramaturgia).
Lessingovo úsilie etablovať novú funkciu v divadelnom organizme bezprostredne súvisí so snahami vtedajších vzdelancov, ktorí neboli spokojní s nízkou úrovňou divadelnej práce, najmä kočujúcich divadelných spoločností. Nemecké divadlo v tých časoch zaostávalo za francúzskym, anglickým i talianskym divadlom. Bieda nemeckého divadla spočívala predovšetkým v uvádzaní jednoduchých a najmä zábavných hier s cieľom prilákať do divadla široké divácke masy, zväčša neveľmi vzdelaného publika. Vznik dramaturgie teda treba chápať predovšetkým ako ambíciu pozdvihnúť umeleckosť javiskovej i dramatickej tvorby, ktorá premýšľavo reaguje na aktuálne otázky a problémy doby a spoločnosti i jednotlivca v nej. Lessingov vplyv sa časom rozšíril na divadlo po nemecky hovoriaceho prostredia, uplatnil sa neskôr v Čechách i v Rusku, kde vznik a rozvoj profesionálneho divadelníctva ovplyvnilo popri francúzskom i nemecké divadlo. Vznik dramaturgie je teda signál etablovania vyšších nárokov na scénickú tvorbu a vo viacerých divadelných kultúrach zohral významnú rolu.
Jedným z problémov vznikajúceho slovenského divadla, profesionálneho i ochotníckeho, bola počiatočná absencia dramaturga; de facto to bolo až do nástupu F. Hoffmanna do SND v decembri 1938. Náhodné vyberanie titulov, akési vyvažovanie ľahkonohých komédií prospievajúcich divadelnej pokladnici hrami náročnejšími nahradil cieľavedomou koncepciou, ktorá doháňala zameškané v škále drámy, zohľadňujúcej typy a záujmy režisérov, možnosti súboru a napokon aj publikum, usilujúc sa orientovať ho na hodnotné tituly a témy.
Známy anglický režisér Peter Hall raz napísal: „Divadlo pôsobí buď teraz alebo nikdy!“ Ak možno verše, prózu, vedeckú literatúru (menej už drámu) písať do tzv. „šuplíka“ s nádejou, že raz uzrie svetlo sveta a dostane sa do rúk čitateľom, divadelné inscenácie takto pripravovať nemožno. Dostávame sa tak k momentu, ktorý pre činnosť dramaturgie a dramaturga je rozhodujúci. A to je čas, doba, problematika spoločenstva i jedinca, teda čas a doba, v ktorej divadlo existuje. Dráma a divadlo vždy – hoci veľmi rozdielnym spôsobom reflektujú prostredie, v ktorom vznikajú a realizujú sa. Doba a čas (zahŕňam sem aj obecenstvo) diktujú témy i formy drámy a inscenácií. Skvelí dramaturgovia (riaditelia, režiséri, dramatici) sú len bystrými, intelektuálne disponovanými realizátormi (niekedy len registrátormi) ponúk a požiadaviek doby. To obsahuje formulka aktuálne divadlo. Sú (a boli) dramaturgické úsilia, ktoré pritakávali a pritakávajú – režimu, politike, sociálnej situácii, civilizačným znakom –  a sú dramaturgovia a dramaturgie, ktoré protestujú, obnažujú bolestivé miesta spoločnosti a človeka, búria sa a upozorňujú na problémy, ktorými je doba tehotná. Aby sme po príklady nechodili ďaleko, stačí si spomenúť na dramaturgiu päťdesiatych rokov, keď ono pritakávanie (aj z naivného nadšenia pre nové myšlienky, ale aj zo strachu pred represiami) dominovalo. Naopak v šesťdesiatych, ale aj v osemdesiatych rokoch prevažovali tie druhé tendencie. V päťdesiatych rokoch boli dramaturgovia predovšetkým strážcami ideologickej čistoty, v iných decéniách spoluvytvárali angažované divadlo nie ako oslavu politickej moci, ale divadlo angažované v prospech ľudí, občanov. Dramaturgia ako výber titulov, ich interpretácie, spolupráce s réžiou má ešte jednu veľkú šancu – otvárať poklopy dusenej kritickosti, skutočnej reflexie reality, ale aj otvárať okná do sveta a nadväzovať tvorivé kontakty so zahraničím ako jedným zo zdrojov tvorivých inšpirácií, pretože divadlo nemôže existovať vo veži zo slonoviny či pod skleneným príklopom domácich, iba domácich pomerov. V tomto ohľade je poslanie dramaturgie nezastupiteľné a neraz aj rozhodujúce. A to napriek tomu, že dramaturg je „neviditeľným“ spolutvorcom, jeho meno divákom veľa nehovorí a len v poslednom čase a len v niektorých divadlách (napr. SND) chodí dramaturg inscenácie sa ukázať publiku na záverečnej klaňačke. Pochopiteľne nič proti tomu – divadlo je kolektívne umenie, prečo by tvár dramaturga mala zostať v anonymite.
Iný prípad dramaturgie je, ak dramaturg ignoruje čas, dobu a počúva iba hlas publika, ktoré, zvlášť dnes, sa chce v divadle iba zabávať. To je dramaturgia, ktorá načúva iba hlasu zlatého teľaťa(a dnes je tohto viac ako dosť). Čas a doba, aby sme zostali pri týchto dvoch zásadných faktoroch, prináša energickú komercializáciu divadla a dramaturgia sa jej podriaďuje, resp. musí sa jej podriaďovať. Inak divadlo existenčne ohrozuje. No, chvalabohu, je hodne aj takých divadiel a dramaturgov, ktorí si kladú iné a vyššie ciele. Máme na mysli najmä malé, netradičné, nekamenné, alternatívne súbory – profesionálne či profesionalizované i amatérske. Pokiaľ ide o ich masovú odozvu, prehrávajú na body, ale nespreneverujú sa základnému – že divadlo ma ukazovať spoločnosti človeka a človeku spoločnosť, ako to dávno sformuloval český avantgardný režisér E. F. Burian.
Môžeme teda uzavrieť našu skromnú úvahu – aká doba, taká dramaturgia. Najhoršie je, ak neexistuje. Ak neexistuje intelektuálna ambícia hotovať divadlo, ktoré nechce len zabávať a zarábať. A možno niekto tomu ani nebude veriť, že neprítomná dramaturgia ako osvietená a koncepčná činnosť ovplyvňuje réžiu (čomu možno ľahko uveriť), ale aj herectvo a scénografi u. Atlét, ktorý zanedbáva moderný tréning, na pretekoch vyhorí...
Vladimír Štefko
Foto Filip Lašut