Preskočiť na obsah

DDS pri ZUŠ v Očovej: Prorok rak

Kar kororp
Inšpiračné zdroje divadla hraného deťmi takmer nemajú hranice. Prekračujú reálny svet zážitkov, ale súčasne sa obracajú k tradičným zdrojom a medzi také, prirodzene patrí slovenský folklór.
Detský divadelný súbor pri ZUŠ Očová na javisku predstavil hru podľa Pavla Dobšinského Prorok rak. Režisérka Milota Široká uchopila predlohu naozaj ako ľudovú hru. Problém je v tom, že svet postáv a vzťahov nemožno akokoľvek na javisku ilustrovať v šate ochotníckeho divadla dospelých. Môžeme sa rozhodnúť istý interpretačný úzus karikovať, ale nemôžeme z hry vynechať detský aspekt. Inscenácia Prorok rak skôr javiskovo zverejňuje obsahy príbehu a celá je vlastne analogickým obrazom interpretačného dedinského divadla. Možno tvorcov viedlo k takému uchopeniu práve ľudové prostredie. Aby teda neostala detská hra v hraniciach nejakého historického času, deti majú súčiastky kostýmu náznakové, ale zároveň na nohách deťom ostali botasky. Príznak dneška? Niekoľko folklórnych prvkov ostalo vo vizuálnom náznaku ako je obrus dekoratívna látka v rukách detských interpretov. Ale čo sa udeje?
Z detskej interpretácie ostáva vyzývavá deklamácia slov autora kolorovaných prízvukom regiónu –spevavosťou jazyka. Na javisku nevidíme vzťahy medzi postavami, alebo medzi interpretmi, ale zverejňujú sa akési obsahy a útržky dialógov. To, čo má pôsobiť spontánne vyznieva ako diktát komponovania obraz, v ktorom deti iba ilustrujú vonkajškovými znakmi atmosféru prehovorov. Reprodukovaná ľudová hudba opakuje ten istý motív. Premena priestoru sa uskutočňuje mechanicky: premiestnením detí držiacich paraván z úzadia do popredia. Množstvo vtipných narážok sa neuskutočnilo. Napríklad jarmo so svojou atmosférou ostali iba „včelím“ šumom, nejasným šemotením. Pritom jarmok je rituálnym priestorom kde sa detská fantázia môže naplno prejaviť.
Inscenácia rezignovala na detský svet hry a improvizácie. Skôr sa ilustrovala osnova príbehu s rozpačitými situáciami a obraznosťou. Všetky plochy komediálnosti sa vytratili. Cúvanie po javisku, príchody a odchody, prehovory, kostýmovanie a používanie rekvizít je podriadené akejsi ľudovej, ale nedetskej naivnosti. Možno sa tak udialo aj priestorom javiska, na ktorom sa deti ocitli. No kompozícia obrazu je nezrušiteľná – vypovedá o dominancii opisu a exponovaní ľudovosti jazyka. Sú však náznaky využiť scénografiu na vytvorenie akčného prvku. Spomeňme napríklad hintov, koč. Ale predsa len prevláda opisnosť a pseudoľudovosť. Nedá sa inscenátorom uprieť úsilie ostať hrou detí ukotvený v regióne a vo folklórnej obraznosti, ale je neľahké to dosiahnuť tým, že dieťa ostáva iba oznamovateľom replík. To čo platí vo svete dospelých ochotníkov ako isté povýšenie naivnosti na princíp prístupu k ľudovým predlohám dramatických textoch, to sa bez účasti dieťaťa nedá uskutočniť. Svet dieťaťa sa musí uchovať. Aj keď ide o rozprávku, aj keď ide o ľudový kolorit, detského interpreta musíme na tvorbe inscenácie aktívne angažovať. Neilustrovať príbeh, ale vytvárať svet nových javov pred divákom cez dieťa.

Ľubo Šárik