Preskočiť na obsah

Čo napriadla Zlatá priadka?

Hodnotenie Zlatej priadky 2009 - za odbornú porotu: Belo Felix

Svetová hospodárska a ekonomická kríza zasiahla aj detské divadlo – našťastie nie v umeleckom zmysle slova. Na najvyššie fórum do Šale mohlo prísť v dôsledku toho len osem súborov, hoci ako to avizovali poroty z krajských súťaží, za bránami Šale ostalo niekoľko zaujímavých inscenácií. Napriek tomu však môžeme s potešením konštatovať, že si detské divadlo stále udržuje smerovanie od dramatickej hry a improvizácie k ucelenému inscenačnému tvaru, rovnako ako potrebu autentickej výpovede interpretov o sebe i o svete prostredníctvom známych, overených predlôh, ale i vlastných autorských opusov.

Aj tento rok sa priadlo z priadze najkvalitnejšej – z ľudových rozprávok. Pravdaže, inscenátori sa na ne pozreli očami dnešných detí, dokazujúc tým ich nevysychajúci inšpiračný zdroj. Videli sme rozprávku, ktorá dodržala klasický príbeh a obohatila ho o originálne peripetie (Kmotra smrť a zázračný lekár), ale aj rozprávku, kde nás autori akoby mystifikovali odkazmi na úplne iný žáner: Ktože by pod názvom Divný Janko hľadal najmenšieho slovenského hrdinu Janka Hraška?! Miesto si tu našla i umelá rozprávka, opäť veľmi dobre aktualizovaná a zbavená dobových konvencií (K. Čapek: Poštárska rozprávka). Kvalitnú priadzu rozhodne reprezentujú aj bájky – veď mnohé z nich prežili už najmenej dve tisícročia. Motívy toho najznámejšieho – Ezopa si ako základ pre svoju javiskovú prezentáciu vzali tvorcovia z Lendaku. No a čo povedať o takých literárnych klasikoch ako A. C. Doyle či R. Bradbury? Z ich priadze sa dobre pradie – a dokázali to aj oba súbory, ktoré sa vybrali touto cestou – bratislavské Lano i košickí Hastroši.

Vyrovnať sa takým esám je určite veľmi ťažké, ak nie nemožné. Ale tvorcovia, ktorí pradú z vlastnej priadze, majú vždy jednu výhodu: hovoria o sebe a za seba a sú preto i pri všetkých nedostatkoch často autentickejší a presvedčivejší. V tomto zmysle môžeme aj o súboroch zo Žiliny a Novej Dubnice povedať, že si svoje miesto na tejto prehliadke zastali.

Častou výhradou porôt na súťažiach býva výtvarné riešenie. Na tohoročnej Šali sme s uspokojením zaznamenali veľmi dobré scénografické i kostýmové kreácie napríklad v inscenáciách súborov Lano, DDS Divadla u Zuzy Múzy i mnohoraké využitie novinového papiera žilinskej ZUŠ. Už tradične dobú úroveň mali hudobné zložky predstavenia – či už to bola spevácka interpretácia podporená v prípade súboru z Lendaku husľami, úspornou, no maximálne funkčnou gitarou Martina Ralíka, či suverénnym klavírnym výkonom Jána Kučmína z Novej Dubnice. Nesmieme zabudnúť ani na výborné využitie bicích nástrojov v súbore Hastroši a v oblasti scénickej hudby na priliehavé a dramaticky účinné zaradenie skladby Kronos Quartetu v inscenácii súboru Lano. Kremnický súbor priniesol na scénu veľmi zaujímavé zoskupenie nástrojov, ktoré evokovali na jednej strane Astora Piazzollu (akordeón, klavír), na druhej strane Gorana Bregoviča (trúbka).

Neoddeliteľnou súčasťou Zlatej priadky sú scénické miniatúry. I keď i tomto roku bolo iba šesť, ani tu nemožno hovoriť v priemere o horšej kvalite. Zaujali všetci, Ondrej Matej v miniatúre Na love, najmä v častiach, kde animoval predmety, súbor SoFrKa z Košíc skomprimovaním Puškinovej rozprávky O rybárovi a rybke, Diana Khwaja v Silákovi riešením problému slobody, Bibiana Tarasovičová, ktorá vrátila bábky na javisko a rozhodne svojou energiou a neutíchajúcou radosťou z hry deti zo súboru Slúchadlo z Nitry v Škriatkojašení.

Tradične dobré a vtipné boli deti zo ZUŠ Šaľa, ktoré pripravuje už roky s rovnakým nadšením a invenciou Mgr. Magda Máčiková. Tak isto tradične dobrá bola organizácia festivalu (Mestské kultúrne stredisko), úprimný záujem radnice a pána primátora a, samozrejme, Národného osvetového centra v Bratislave a jeho pracovníkov.

Môžeme teda konštatovať, že aj napriek absencii Martinka Klingáča sa na  Zlatej priadke v Šali pradie zlatá priadza.

               Belo Felix